Keď sme sa vracali v nedeľu zo záhrady, pred výťahom sme sa stretli so susedkou. A tá pochválila tekvicu hokaido, ktorú si niesla Olinka. Museli sme jej oponovať, že to nie je zimná dekorácia, pretože nie na parádu sme ich pestovali.
Prišlo mi to smiešne (až doma som sa usmial), že ľudia v meste považujú dedinské produkty (a aj hokaido v obchodoch) za dekoratívne predmety, ktoré im majú pripomínať vidiek. Ako keby na dedine tekvica bola symbolom romantiky rovnako ako malé zajačiky či kuriatka na jar. Na dedine je to samozrejmá súčasť bežného života, kuratá ani zajace sa nechovajú preto, že dobe vyzerajú na zelenej tráve. A ani tekvice sa nepestujú preto, že na stole dobre vyzerajú.
Kým susedka vystúpila, stihli sme jej povedať, že táto naša pekná oranžová tekvica skončí nakrájaná na tenké plátky a upečená v rúre.
Semiačka z nej zase odnesieme na kompost, kde si s nimi poradia vtáčence. Dostali od nás síce nové krmítko naproti na jabloni, ale majú zrejme svoje zvyklosti a chute 😉
Je to skvelé, že si človek po návrate zo záhrady rozkrojí a upečie plody svojej práce. Iní ľudia musia potraviny kupovať v obchodoch. Tekvice alebo aj iná zelenina často stojí len pár centov, ale centy nám na stromoch nerastú. Teraz na jeseň som použil dosť starého hnoja zo zrušeného ovčína do druhého vyvýšeného záhona, ale na zvyšku sa budú mať budúci rok tekvice opäť ako v raji. A vlastne aj my, keď si na nich doma pochutnávame.
