Starať sa o hydinu je celkom náročné, keď v noci mrzne pod -15°C a cez deň sa oteplí na nejakých 4°C. Sliepky to vydržia, nemajú s tým problém, keď sa im gazda postará o pitnú vodu a v napájačke nie je kus ľadu. Vďaka kohútovi mám už teraz trochu menej práce.
Sliepky chováme vo dvoch kurínoch a všetkých troch kohútov z kvočkou vyliahnutých kuriatok sa mi podarilo presunúť do mobilného kurína. Až v ňom sa neskôr ukázalo, že sú to kohúty, a nie sliepky. Aspoň bol vo veľkej voliére kľud. Keď sme neskôr najsubtílnejšieho kohúta vyradili z chovu a zvyšných dvoch pustili k sliepkam do výbehu, to len začal cirkus a žiarlivostné bitky! Opäť som využil situáciu a toho menej inteligentného sme nechali osamote a tomu šikovnejšiemu dovolili naučiť sa, ako sa vládne kŕdľu sliepok.
No a keď prituhlo, začali zvýšené starosti s hydinou. Kahanec vo vyhrievanej napájačke udrží vodu tekutú do -4°C, dávať tri do tuhého mrazu začína liezť do peňazí, keď je to vo dvoch kurínoch. Tak som to riešil udržiavaním tekutosti vody cez deň jedným kahancom a lyžicou jedlého oleja na povrchu a ráno som vždy doniesol rýchlovarnou konvicou zvarenú vodu, aby som rozpustil ľad na povrchu v hrncoch. Boli dni, keď som sa musel otočiť aj trikrát, taký bol v noci mráz. No a kohút samotár, čakajúci na svoj osud, nemal vyhrievaný hrniec, tak tomu som cez deň aj trikrát vodu rozpúšťal.
Už nemusím. A len teraz vidím, koľko času mi to ušetrilo, že kohút po horúcom kúpeli skončil v pomalom hrnci a neskôr na tanieri. Od prelomu rokov sa starám už len o dva kuríny a je to oveľa jednoduchšie, či už je tuhý mráz alebo je len zima. A aj o voľačo menej pšenice sa každý deň minie 😉 A keď máme vlastnú hydinu na tanieri, tak je mi jedno, čo sa bude voziť z Brazílie alebo Argentíny a čím oni chovajú sliepky. Alebo aké krmivo sa odtiaľ vozí do našich hydinární.
