Rony je tu s nami v záhrade už viac, ako štyri roky. Keď sme si ho vtedy v lete doviezli, bol taký malý, že som sa ho bál chytiť, aby som mu neublížil. No medzitým vyrástol, hoci nie je vzrastom veľký, srdcom je dobrák ale aj bojovník. Záleží od toho, koľko máte nôh a akú máte auru.
Rony môže za to, že máme svoju fotovoltickú elektráreň. Všetko je tak, ako má byť a tak v roku, kedy som mal dohodnuté, že začiatkom leta si dovezieme tohto psíka, som ochorel a bol som doma deväť mesiacov. Nič vážne, len som chodil po rôznych vyšetreniach, ale mohol som sa venovať záhrade, pomalým tempom, mohol som tu bývať. A venovať sa psíkovi. Malý nezbedník chodil všade so mnou, ale od voliéry, kam som ho na noc pre jeho bezpečnosť zatváral, ku sliepkam dva razy musel oddychovať, päť minút si pospať. A to isté cestou k slnečníku. Tu potom spal dve hodiny v kuse, pravda, pokiaľ som sa nepohol, to chcel ísť všade so mnou, ale nevládal, často oddychoval. Takže som dve hodiny sedel a oddychoval.
Mal som vtedy nový smartfón a v záložkách spústu stránok, ktoré som chcel prečítať, keď bude čas… Teraz bol, aby si šteniatko oddýchlo. A jednou zo stránok bolo solárnické fórum, lebo nad solárnou elektrárňou som rozmýšľal už dávno, len vedomý si obšírnosti tématiky, som sa do toho radšej nezahĺbil. Teraz som mohol. A tak vždy, keď sme sa vrátili od kurína, alebo sme spoznávali záhradu či len tak šantili, a potom Rony spal, som čítal a čítal a čítal a rozmýšľal. A tak padlo rozhodnutie, podložené kvantom vedomostí, postaviť našu solárnu elektráreň.
Postupne som ho učil rozpoznávať rôzne povely a správne na ne reagovať, za pomoci klikátka a piškótov, takých malých. Tiež som ho učil, kde sa v záhrade chodiť môže a kde je to zakázané. Aby mi nezbedník malý nebodaj niekde nezdrhol, nosil stále dvojmetrové vodítko, po česky „couračku“, aby som ho vedel kedykoľvek pristaviť alebo usmerniť. Alebo vytiahnuť spod palety 😀 Ale Rony dodnes nechodí po záhonoch, spôsobne ich obíde, prípadne elegantne preskočí, keď naháňa mačku, ktorá k nám omylom zablúdi. Ako správny permakultúrny psík vie, že do záhonov sa nevstupuje.
Pri práci pomáhal aj Rony
Postupne psík rástol a mocnel, už nemusel dva razy spať medzi voliérou a kurínom. Skôr cvične prebehne od voliéry k hornej bráne a späť, aby sa nenudil. Alebo beží popri plote, keď sprevádza susedovie mačku za plotom, ako dobre vycvičený stíhač popri hranici 😉 Pre jeho rýchlosť mu občas hovorím Tornádo Rony.
Pri každej práci chce pomáhať, nie len mne, ale aj remeselníkom, keď menili strechu na novom dome. Ale ako dobre vychovaný psík reaguje aj na povely „máme prácu“ alebo „nabok“ a spôsobne uhne dva či tri kroky. Len si nesmú nevychovaní robotníci mýliť tohto „plyšáka“ s bastardom. Iba raz jeden z nich v polovici práce sa správal neúctivo voči mne aj svojmu šéfovi a celé tri dni som počúval „Gazdááá..“ vždy, keď dotyčný s „čiernou dušou“ chcel prejsť cez spojovaciu bráničku s betonovými kvádrami v rukách alebo iným materiálom, ak nechcel prísť o lýtko. Raz darmo, lovec sa nezaprie 😉 Ale Rony ma vždy počúvol, tri kroky ustúpil, no orlím zrakom sledoval roboša, ktorý sa mu radšej chrbtom do konca zákazky neotáčal…
No ale je málo ľudí, na ktorých Rony šteká alebo zlostne vrčí, možno preto, že k nám zlí ľudia nechodia, jeden sa odsťahoval a na ulici šteká na ľudí výnimočne, lebo je naučený, že má byť ticho, keď je to vonku. Podľa mňa pes nemá čo otravovať ľudí, ktorí nie sú na pozemku a tých, ktorí sú bez pozvania, nemá upozorňovať, ale rovno im skočiť po krku.
Sledoval som jeho útok na potkana. Akurát som na rebríku zapájal solárne panely, tak som mal dobrý výhľad. Snoril okolo kvetináčov pri prístrešku, zrazu sa vymrštil a o sekundu už bol potkan na chodníku, predchádzalo tomu tupé zachrapčanie. Chrbtica, s pochrámanou sa nedá utekať. Podobné som videl ešte dvakrát, vždy neomylne vie chytiť za krkom a ten zvuk je teda nepríjemný už len počuť. Naposledy, pred dvomi týždňami, si dovolila jedna myš vyliezť spod terasy… Ale o zdochnuté tvory nejaví záujem, ak to nemá dušu, nezaujíma ho to. Pritom Rony bezpečne rozozná počet nôh príchodiaceho. Dve nohy (sliepky, ľudia, vtáky) sú OK, štyri nohy sú zlomená šija.
So sliepkami ho bežne nechávam vo výbehu, nikdy žiadnej neublížil, lebo ich spoznal už keď mal sedem týždňov a považuje ich za súčasť svorky. Pustia ho k sebe celkom blízko, len ich ovoniava a potom si sadne a pozoruje. Rovnako tak je zvedavý na všetky nové kuriatka, ktoré prinesiem.
Do kŕmenia sa nehrnie
Nie, že by nemal apetít, a ešte aký, na všetky dobroty. Ale ako som spomínal, je vychovaný, pri sypaní jahňacích granulí do misky spôsobne čaká, kým dostane povel, až potom sa pustí do svojej porcie. Rovnako tak keď sa kŕmia ostatní členovia svorky, pokojne sedí alebo leží blízko stola, lebo vie, že na konci zaznie čarovná formulka a potom dostane svoj diel zo stola. Takže nedobiedza a nežobre, ľudí pri stole neotravuje. Dobre vie, že šelma sa pri kŕmení nevyrušuje a gazda je šelma podkutá 😉
Okrem dobrých granulí, piškótov a mletého surového mäsa má rád aj ovocie a zeleninu. Ale ako vychovaný psík si okrem černíc nedovolí obzobávať z kríka, ale nájde si na zemi. Pri malinách sa naučil, ako dostať zrelé maliny na zem 😉 Slivky a hrušky aj jablká mu padajú samé, tak sa občas pohostí, dobre pozná našu záhradu. No a uhorky aj jahody sú predsa na zemi, tak čo by si nejakú nedal, no nie? 😀
A keď vidí niekoho z nás jesť ovocie, pekne si sadne a čaká, takže z každého dostane kúsok, vie si zobrať z dlane tak, aby neublížil. Nášmu psovi sa jedlo nehádže na zem. Má svoje misky, každú na iné jedlo, alebo si zoberie z dlane.
Má rád aj čerstvé vajíčka, tak z tých sa mu tiež celkom často ujde. Keďže je vzrastom malý, radšej v kombinácii s granulkami. Zo sliepok dostáva aj kosti, okrem dlhých dutých, kožu so sadlom a trtáč, samozrejme uvarené, neodmietne ani slepačí vývar.
Kožuch ho chráni
Od malička je vedený ako vonkajší pes. Má svoj kožuch, do -20°C by nemal mať vonku problém, ak je dobre živený. Zateplenie dverí búdy zlikvidoval hneď prvý rok, tak ho tým už neotravujem. Ako podstieľku má drevitú vlnu, do ktorej sa vie zababúšiť. Srsť mu pravidelne prečisťujem furminátorom a odkladám do vedra, je to výborná vec pod priesady alebo semená proti krtonôžkam.
Rovnako tak nemá problém so strihaním pazúrov, betónu u nás veľa nie je, kde by si pri behu ich obrúsil. Stačí vybrať nožničky na pazúre a hneď si sadne a čaká, ktorú labku si vypýtam. Rozlišuje medzi pravou a ľavou 😉 A vie si na povel ľahnúť na bok, aby sa dali ostrihať aj zadné alebo skontrolovať bruško. Veterinár má z neho radosť. A Rony má radosť z piškótov za dobre vykonanú prácu 😉
Psík je radosť ale aj starosť
Ako slušne vychovaný psík vie, že do dverí vstupuje len gazda, jeho miesto je vonku. A preto vždy vzorne čaká pred dverami. Pravda, pokiaľ nenaháňa mačku po záhrade alebo neodháňa srny od plota. Alebo nenocuje na rebríku na povalu alebo rovno na tej povale, kam sa dostal v zápale hry s mačkami, ktoré má veľmi rád. Len dole rebríkom sa mu akosi nechce. Ale vie zavolať gazdu, keď už mu je dlho, aby ho prišiel zachrániť, huncúta malého 😀
Keďže náš pozemok je dosť široký, vždy keď ideme z jedného konca na druhý, Rony ide vždy druhou cestou, poza dom, aby skontroloval druhú stranu, než po ktorej idem ja a ja ju kontrolujem. A pri vychádzkach mimo oplotenú časť je prvý pri bráne, keď vidí, že mám v ruke vodítko alebo použijem druhú čarovnú formulku. Na vychádzky sa vždy veľmi teší a s vodítkom nemá problémy. Rovnako tak s prepravkou, keď ideme do mesta. Nie je problém ho do nej dostať, skôr ho udržať vonku, keď ešte nie je treba do prepravky vyskočiť 😉
Do dverí, do ktorých môže, a do brán sa netlačí. Vždy si pri nich sadne, sám alebo na povel „dvere“, a počká, kým prejdem skontrolovať situáciu a pohybom ruky o nohu mu nedám pokyn, že môže pokračovať. Od malička je cvičený na povely hlasové aj gestá, a keďže psík má sluch asi desaťkrát citlivejší, než človek, vôbec na neho netreba kričať, povely kľudne môžu byť aj šeptom. Ale najrýchlejšie reaguje na písknutie. Vtedy by mu nemal nikto stáť v ceste, ako trieli ku gazdovi alebo gazdinej.
Psík vás poslúcha preto, že vás má rád a že vám chce urobiť radosť. A že má chuť na odmenu 😉 Zlosť a krik nemajú pri psoch miesto a rešpekt nedosiahnete jeho strachom. Je si treba ale vždy pamätať, že pes je svorkové zviera a pravidlá svorky a hierachia sú mu vrodené. Preto by ľudia ku psom mali pristupovať so znalosťou týchto pravidiel a využívať ich pre svoje aj psíkove bezpečie.
