Chlieb je považovaný za základnú potravinu ľudí a mnohí ho kupujú naozaj vo veľkých množstvách. A často, lebo chcú mať chlieb vždy čerstvý a chrumkavý. No je to naozaj to, čo by sme mali chcieť a čo by sme mali mať?
Starší muži si pamätajú, ako bolo na vojne zakázané dávať vojakom čerstvý chlieb. Zato ten trojdňový bol nakrájaný na malé krajce v košoch pri dverách jedálne a každý si mohol napchať, čo mu vrecká stačili. Ako sa neskôr ukázalo, bolo to to najlepšie, čo sa nám mohlo stať. Dnes by už takáto zdravotná praktika nebola možná. Mnoho z tých „pekárenských výrobkov“, ako sa dnes moderne označuje výrobok z múky v tvare bochníka, by sa tretieho dňa nedočkali v požívateľnom stave 🙁
Práve kvalita dostupných chlebov a diskusie s profesionálnymi pekármi, najmä o používaní „vylepšujúcich prísad“ do chleba nás pred rokmi doviedla k pečeniu vlastného kváskového chleba. A k poznaniu, že takýto chlieb vydrží a nepokazí sa 14 dní. Áno, čítate dobre, dva týždne vydrží, ak sa nezje, až ten pätnásty deň sa objavila pleseň. Pritom stále bol rovnako mäkký, ako na začiatku, hoci lepšie vy bolo povedať, že rovnako tvrdý, ako na začiatku. Pretože skutočne dobrý, myslím dobrý pre trávenie a zdravie človeka, chlieb rozhodne nie je mäkký.
Pokiaľ bývate v meste, nie je problém každý deň ráno skočiť do obchodu pre čerstvý chlieb a rožky. Problémy nastanú, keď to takto robíte dlho, dlhé roky. Nemusíte mi veriť, nemám v tomto smere nijaké oficiálne vzdelanie, len som samouk a zaoberám sa tým len dvadsať rokov. A keď som bol nedávno u zubárky, asi po pätnástich rokoch, dať opraviť niekoľko kazov, tak na otázku sestričky, aké beriem lieky som reagoval otázkou, že prečo by som mal brať nejaké lieky? Vraj všetci ľudia, aj tí mladší odo mňa, berú lieky. To, že je niečo bežné ešte neznamená, že je to normálne, uzavrel som a pre pokoj jej duše aj úradného šimľa som je potvrdil, že nijaké lieky skutočne neberiem, lebo ich nepotrebujem. Ja viem, som sviňa, takto ruinovať štátny rozpočet a ožobračovať farmaceutické firmy.
Totiž stačí si pozrieť zloženie tých „pekárenských výrobkov“ (mnohé sú skutočne takto pomenované), vydávaných za chlieb. Nevidím dôvod, prečo by to mali ľudia jesť a už vôbec ako barbarstvo vnímam dávať nezjedený „starý“ suchý chlieb máčaný vo vode sliepkam. Veď tie vajíčka jeme my a nakoniec aj tie sliepky! No ale koľkí ľudia považujú za normálne jesť pravidelne roky nejaké lieky? Nedochádza, že je to preto, čo jedia a ako žijú?
Ja trávim celé leto na vidieku, lebo ani kvôli práci už nemusím tak často do mesta, takže by ma ani nenapadlo tam jazdiť každý alebo každý druhý deň po čerstvý chlieb. A v dedine síce máme dva obchody, ale keby tam malo ostať iba to, čo je ľuďom skutočne prospešné, scvrkli by sa na malé stánky. A keď má Olinka dovolenku, tak je tu so mnou aj vyše týždňa. A hoci si občas odbehne do mesta poliať truhlíky na balkóne, chlieb nám stačí zadovážiť dva razy do týždňa.
Jednak ho veľa nezjeme, jednak pozorne čítame zloženia potravín na obaloch a z ponúkaných chlebov sme si vybrali jeden od miestneho výrobcu, ktorý naozaj stojí za to. Nie je to veľké balenie, na raňajky potrebujem dva plátky zo stredu, rovnako veľké, aby sa mi tam pekne zmestili na tvarohovú nátierku a soľ po dva plátky kvalitnej šunky a jeden plátok syra.
Z tohto bochníka som už dva razy raňajkoval
No a tie menšie kúsky potom zjem s tlačenkou, klobásou, praženicou, natreté vlastným lekvárom a tak. Takže týždeň ho mám v chladničke, kým sa minie a keď by sa stalo, že už je tretí otvorený, vždy si môžeme urobiť chlieb vo vajci, lebo tých máme chvalabohu dosť od našich sliepok. Olinka si kupuje inakší kváskový inde, sama si ho krája, ale nepohrdne ani tým „mojím“. Ale ani ten jej netreba každý deň čerstvý.
Pretože hutný kváskový chlieb nie je tak nadýchaný, ako kvasnicový pšeničný, tak sa ho toľko nemusí jesť, nejeme totiž vzduch uzatvorený v lepkových vzduchových kapsách, ale rozložené zložky raže a pšenice, ktoré sú pre človeka stráviteľnejšie, ergo je z nich menej „odpadu“. Takže lepšia výťažnosť, vyššia efektívnosť nákupu, lepšie zdravie. Takýto chlieb by som sa nebál dávať svojim sliepkam, ani jesť ich vajcia a mäso, ale my ani chlebom neplytváme, jednoducho ho zjeme a ani nemáme hnedý kontajner. Keď sa ukazuje zásoba, jeden krát ho proste nekúpime. Lebo ten „starý“ je aj po týždni stále požívateľný, zdravý, bez zmeny tvrdosti. Na rozdiel od mnohých „čerstvých“, práve dopečených z trištvrte roka starých mrazených rozpekancov 🙁
A tak si tu na dedine žijeme, a ako by povedala starká, nemusíme hnať motor do mesta. Spomínate si, čo som písal na začiatku? Človeku je tak, ako žije a čo je 🙂
