Pripravení na dážď?

Pri každom dlhšom suchu veľa záhradkárov lamentuje, že kedy už konečne poprší. Pretože zelenina bez vody nerastie, ale aj ovocné stromy potrebujú vodu a o tráve nehovoriac. No priznajme si, sme pripravení na dážď?

Často počúvame najmä v lete, že je v pôde deficit vlahy z hľadiska dlhodobého priemeru. Vlani si myslím, že spadol obvyklý úhrn zrážok, minimálne v našej oblasti, tak sa objem vody v pôde neznížil, no nie som si istý, či sa obnovil po suchu minulých liet. No ak sa chceme vrátiť na priemer, musíme pripustiť, že by malo napršať viac. A že voda by mala ostať v pôde. Aká je skutočnosť?

Akonáhle naprší viac, ako len ovlaženie pár kvapkami proti prachu a oživenie trávnika, ľudia lamentujú, že je v záhrade blato. Nuž ako kde, u nás nie. Prečo, v čom je rozdiel?

Za prvé, my nemáme súvislý záhon, jednu veľkú plochu, ktorá by bola zrotavátorovaná, aby „bola pôda kyprá“ a súčasne bola permanentne vysušovaná vetrom a slnkom. Buď vyvýšené záhony alebo jednotlivé záhony Rozuma alebo záhony „U“ (slnečné pasce) sú obkolesené trávnatou plochou. A trvale pokryté mulčom, ak nie súvislým živým porastom (tekvicovisko vo vegetačnej dobe či jahodovisko, aj vinohrad). Takže záhon ani jeho okolie nie je vysušované priamym slnkom, porasty sú schopné zadržiavať vodu nie len v pôde, ale aj zachytávať nočnú rosu. A pokryv chráni pôdnu faunu a vytvára jej ideálne podmienky na tvorbu humusu, teda výživu pre rastliny aj špongiovitosť, schopnú absorbovať vodu.

Za druhé, nepoužívame stroje ani ručné náradie na neustále rozrývanie pôdy za účelom jej rozdrobenia, lebo vieme, že to ničí štruktúru pôdy, ktorú okrem minerálnych častíc (prach, íl,…) tvoria dážďovky a chrobač, baktérie a huby. Práve toto všetko, pod ochranou mulču alebo trvalých porastov, vytvára tú pórovitosť, jemnú štruktúru a vhodnosť pôdy pre semená či priesady. Samé, bez nášho zásahu, bez dodávania našej energie (chleba, benzínu, elektriny…)

Čo sa deje pri daždi

Padá voda z neba. Aké jednoduché, však? Či? Kvapka vody predstavuje hmotu, určitý objem, tým aj hmotnosť. A pri páde zhora aj určitú kinetickú energiu. Kvapka vody pri dopade na pevný povrch túto svoju energiu odovzdá, lebo pri kontakte s povrchom stráca rýchlosť. Je to ako keď strelíte diabolku vzduchovkou do drevenej dosky. Čo sa stane? Malá jamka. Keby ste to „dostali“ do stehna, aj cez nohavice cítite, čo je to tá energia pohybujúceho sa objektu a odovzdanie energie. Pekný červený fľak, a to sa jedná len o jednu malú diabolku a malú rýchlosť. Pre pacifistov tu mám iný príklad. Pri kosení krovinorezom odletí malý kúsok tvrdšieho stebla do tváre… Preto treba nosiť ochranné okuliare, v zanedbaných terénoch radšej ochranný štít. No tak teraz si predstavte tisíce takýchto malých objektov ako bubnujú hodinu do zeme.

Kvapka dopadne na povrch pôdy, tvorený súvislou vrstvou malých hrudiek, lebo však okopávať treba. Tá hrudka sa preto volá „hrudka“, že to nie je jeden prvok, to by bol kamienok, ale zhluk rôznych materiálov rôznej veľkosti. A do toho vrazí „projektil“ a rozrazí ho na tisíce malých častí. A namočí ich. Hovorí sa tomu rozplavovanie pôdnych agregátov. A tie uvolnené prachové a ílové čiastočky vytvoria také malé tenké bahníčko, ktoré pokryje povrch zeme. Utesní ho. Voda po chvíli prestáva vsakovať do zeme. A keďže už z iných mojich článkov vieme, že voda je lenivá, do kopca nepotečie, tak potečie dole z kopca. Keď nemôže do zeme, pôjde dolu svahom. Odtečie. Cestou vytvorí malé ryhy, malé potôčiky, pri dlhšom svahu veľké ryhy, nazývané erózia. Najúrodnejšia časť pôdy bola rozbitá a ešte aj odtiekla z pestovateľskej plochy. A zostane dole v jame, najčastejšie vo dvoroch, v domoch, pivniciach domov a v studniach, prípadne pokračuje vodnými tokmi, poslali sme ju Maďarom, ako hovorieval jeden náš sused.

Takže napršalo konečne hojne, vody spadlo z neba požehnane, a máme z toho čo? Iba blato a problémy, lebo voda je beznádejne preč. Vzhľadom na neustále „vŕtanie sa“ do zeme sme zničili jej štruktúru a navyše upchali vrch izoláciou, tak voda síce prišla, ale aj odišla. Zase môžeme nadávať, keď blato vo dvore upraceme a v záhrade uschne, že je sucho a treba polievať. No len keď nie je voda v zemi, nebude ani v studni…

Ak neprší naozaj husto a nárazove, ale jemný dáždik a častejšie, voda má možnosť lepšie vsakovať do pôdy, ale povedzme si pravdu, koľko tej vody naozaj spadne a koľko sa jej medzitým stihne zbytočne a bez úžitku vypariť z obnaženej pôdy, do ktorej praží slnko? Taká pôda môže dosiahnuť teplotu cca 50°C a to sa tam tá voda dlho neudrží, najmä keď po májovom dáždiku je pôda vlhká tak do jedného centimetra hĺbky. Korene z toho nič nemajú…

Vo výsledku malý dážď znamená málo vody pre rastliny a záhradu, ale aj veľký dážď znamená málo vody pre rastliny a záhradu. Prečo? Lebo medveď. Sorry, to je iná rozprávka. Lebo človek, človek hlúpy.

Prečo my nemáme problémy s vodou ani v najväčších horúčavách

Nie je tam otáznik a nie z dôvodov gramatickej chyby. Ja sa nemusím pýtať, ja konštatujem. Lebo poznám odpoveď aj to, čo k pozitívnej situácii viedlo. A nemám problém podeliť sa so skúsenosťami aj vedomosťami, čo spolu dáva znalosti. A to prosím nemám klasické poľnohospodárske vzdelanie, skôr naopak. Alebo možno práve preto, že mi nestihli natlačiť do hlavy bullshity? Ale do ničoho vás nenútim, sú to vaše peniaze a vaša záhrada. Hovorím za seba a čo vy s tou informáciou urobíte, to je vaša voľba a vaša zodpovednosť.

Keď dopadne kvapka vody na steblo trávy, ohne ho. Jej pružnosťou a pevnosťou (už som spomínal, že ja som vlastne strojár?) príde kvapka o časť energie a navyše sa rozdelí na menšie kúsky. Na zem dopadne voda v menších entitách a s minimálnou energiou. Nedochádza k mechanickému rozbíjaniu pôdnych agregátov (zmesi húb, baktérií, humusu, prachových a ílových častíc) a upchávaniu povrchu pôdy, voda môže vsakovať do hĺbky. Ak nie je pôda neustále narušovaná rýľovaním a podobne, má svoju prirodzenú štruktúru (ako na počiatku, tak naveky), tak naozaj do veľkej hĺbky. Hovorí sa, že jeden milimeter zrážok navlhčí pôdu do hĺbky jeden centimeter. Podobne to funguje aj vtedy, keď je zem namulčovaná. Vrstva mulču (slama, seno…) funguje ako štít, o ktorý sa rozbije útočník a voda pokojne stečie po vrstvách mulču až na pôdu, kde začína prirodzene vsakovať. Vlastne akýkoľvek porast nad pôdou dokáže vodu spomaliť, odobrať jej ničivú energiu a donútiť pomaly doputovať až na povrch, kde ju pôda prijme. Len paradajky a papriky musíme uväzovať ku kolíkom, lebo sila vody je naozaj ničivá, hoci sa jedná iba o malú kvapku. Zato tisíce a tisíce malých kvapiek na malú plochu zeme.

„Obyčajné“ kvapky vody dokážu pováľať aj statné vŕbové prúty.

Takže vďaka dvom opatreniam, nerýľovaniu a neoraniu, a pokrytiu pestovateľských plôch trvalým mulčom alebo rastlinami, voda u nás neodteká ani po silných dažďoch, hoci je naša záhrada v kopci. A ako to viem?

Keď sme záhradu kúpili, bola tu všade voda, všade na povrchu (do 50 cm hĺbky), takže sme museli riešiť jej „odstránenie“. Tým nemyslím jej likvidáciu, odvedenie „Maďarom“ za pomoci betónu a potrubí. Stačilo nám, aby zmizla „z povrchu zemského“ a jeho blízkeho okolia. Kam? Najlepšie do rastlín.

V prvej fáze sme prehĺbili prírodný járok pri plote, aby sme zaistili, že sa po pozemku môžeme pohybovať bez zabárania sa po členky. A neskôr vysadenie vŕb, ovocných kríkov, stromov, zeleniny do záhonov… Celý rok voda tiekla járkom.

No ale potom už nikdy. Dokonca ani vlani, keď silno pršalo. Keď sa aj objaví v járku voda, odvtedy nikdy nedoputovala až k bráne a do uličného járku. A ani predvlani.

No ak u susedov voda spôsobuje problémy, zatápa kypré záhony, tečie dolu do dvorov a nikde sa nedá chodiť, tak potom máme jediné vysvetlenie. Voda u nás vsakuje do pôdy. Alebo máte iné? A keď vsiakne viac vody do väčšej hĺbky, dlhšie tiež trvá, kým ju všetky rastliny spotrebujú. Jej vyparovanie z povrchu je u nás minimálne, lebo okrem mulču na záhonoch všade rastie tráva, ktorú kosím podľa toho, či prší alebo je sucho. Takže potom musíme začať zavlažovať záhony aj dreviny oveľa neskôr ako tí, čo vodu v pôde nemajú, lebo ju tam nepustili a to málo, čo zachytila, neochránili.

Môžete namietať, že aj tak pod povrchom je všetko prepojené a ak je u nás veľa vody, pretečie k susedom, ktorí ju nemajú. Možno vás trošku sklamem. V ulici sú pozemky o šírke priemerne cca 10 metrov. No náš je takmer dvojnásobný. Nedávno sme prikúpili pozemok, ktorý opäť výrazne rozšíril gazdovstvo. Za ním nasledujú dve parcely o celkovej šírke 25 metrov, kde len rastú stromy a tráva a dva razy ročne je skosená, hoci v júli dokáže byť jedna parcela doslova zhorená po kosbe. No ale potom opäť nasleduje 25 metrov široký náš ovocný sad, ktorý sme revitalizovali po rokoch spásania ovcami a nakoniec asi 10 m široký pozemok, kde po rokoch pasenia oviec už druhý rok len vysoká tráva popod stromy robí gazdovi starosti. Až potom je pozemok s tradične „dobre obrobenou pôdou“, teda úplne likvidovaný a prehnojený NPK svojimi majiteľmi, beznádejne suchý a neustále zavlažovaný, lebo velikánsky záhon po zrotavátorovaní je úplne holý…

Takže sme súčasťou asi 85-90 metrov širokého pásu s prirodzeným pestovaním či ničnerobením. Pôda sa tu môže sama regenerovať a zlepšovať svoje vlastnosti. Vrátane schopnosti zadržiavať vodu. A tým minimalizovať potrebu umelého zavlažovania a spotrebu vody zo studne či záchytných nádrží na vodu zo striech. A to už sa musí prejaviť, nie len u nás, ale aj na tých susedných „dobre obrobených“ parcelách. Vlastne im zlepšujeme život. Nemáte za čo.

Dobre už bolo

Často počúvam námietky, že iní robia všetko v záhradách po starom a aj tak majú úrodu. V poslednom období skôr vo verzii, že „všetko robia po starom, len musia veľa polievať, hoci občas studňa vyschne, aby mali úrodu“. Môžem prijímať stávky, kedy dôjde k evolučnej zmene na verziu: „Všetko robíme po starom, len už nemáme vodu na polievanie a preto nemáme úrodu“.

Doterajší spôsob pestovania bez ohľadu na vonkajšie podmienky a zmeny podnebia, s neustálym rýpaním sa v zemi a narušovaním jej prirodzenej štruktúry, bol možný len vďaka využívaniu rezerv vody v pôde a dodávaním exaktného množstva výživových látok pre konkrétne plodiny. Bez ohľadu na to, čo to robí s pôdnym mikrobiálnym životom. Lenže rezervy už došli. Pôda nemá ani dostatočné zásoby vody ani dostatočné množstvo živín. A preto nebude úroda. Viac vody a viac živín znamená viac energie, ktorú musí pestovateľ vynaložiť, aby dosiahol stále menšiu úrodu. Teda zvyšujúce sa náklady a znižujúce sa výnosy. Podnikateľ narazí na cenový strop, akceptovateľný zákazníkmi, samozásobiteľ ak nechce akceptovať znižujúcu sa kvalitu predávaných potravín, narazí na svoju schopnosť dotovať svoju produkciu. Pritom riešenie je také jednoduché. Prečítať si ešte raz tento článok. Prípadne aj ďalšie 😉

Kým som tento článok pripravoval a jeho obsah nosil v hlave, objavilo sa na internete zaujímavé video. V podstate hovorí o tom istom, ako ja, len uvažuje vo väčšom merítku. A mne neostáva, len ho sem nalinkovať a napísať, že súhlasím s jeho obsahom v plnom rozsahu.

A nezabudnite. Nič nemusíte, všetko môže ostať pri starom. Prežitie totiž nie je povinné.