Černice mám rád od malička, odvtedy, ako mi ich rodičia ukázali. A odvtedy sa snažím zistiť, kde práve dozrievajú a dostať sa k nim v správny čas. Posledných desať rokov ale mám situáciu veľmi zjednodušenú. Rastú na našich pozemkoch.
Keď som mal päť rokov, dočiahol som zo sedadla otcovej čiernej Jawy 350 kývačka zo sedadla na stupačky. Dostal som k tomu maminu bielu prilbu a už sme s otcom chodili do prírody. Drapák guma a silný motor nás dostali všade, a môj otec vedel, kde rastú černice a kde je opustený starý slivkový sad a podobne. Batôžtek na chrbát, do neho plastové vedierko s vrchnákom, otec mal svoje pred sebou, a vyrážali sme na zber ovocia. A doma sa potom zavárali kompóty alebo varil lekvár na sporáku na uhlie v starej tehlovej bytovke. Miešať ho ma nikdy nebavilo.
Na otcovej starej motorke som neskôr dve sezóny jazdil a potom som ju predal, svoju malú motorku som predal ešte skôr. Na výlety jazdím na bicykli, by som rád napísal, ale nemôžem, lebo ak nerátam vlaňajší presun bicyklov z mesta na dedinu po vlastnej ose a cyklovovolenku 2019, tak som bicykle videl, len keď im fúkam gumy, aby nestáli na prázdnych 🙁 Čo už, nie je čas. Zato lekvár v hrnci na horúcom sporáku miešať nemusím, lebo ho pečieme „samo sato“ v elektrickej rúre a černice tiež už nikde nehľadám, lebo v záhrade ich je až až.
V starom sade ich máme pri severnom plote, síce už menej, ako na začiatku, lebo sme museli presunúť päťdesiat rokov starý plot na štyridsať rokov novú katastrálnu hranicu a pri tom sme časť černíc museli zlikvidovať. No nemám o ne obavu, určite sa rozrastú 😉 To mi nevadí, krovinorezy a pákové nožnice máme, keby sa niekto pýtal, že čo mám proti černiciam 😀
Ďalšie rastú dole pri južnom plote, lebo z druhej strany už ich nemajú ktoré ovce spásať, tak po zbere úrody ostávajú už len tie nožnice. Aspoň budú zmladené pre ďalšiu sezónu.
Tretie miesto je za bránou záhrady, opäť na severnej hranici, tiež sa celkom dobre rozrastajú, hoci z druhej strany „dostávajú za uši“ od suseda, aj keď rastú už na našom pozemku.
No a posledné miesto je v juhozápadnom rohu, kde v tieni dvoch jabloní a niekoľkých líp majú ťažký život, ale snažia sa.
Táto sezóna je na ne veľmi suchá. Plody nie sú také veľké, ako bývajú v dobrých rokoch, vidno že im chýba vlaha. Zato ich je na všetkých miestach neúrekom. Čo už, človek nemôže mať všetko. Ale aj tak si na nich pochútnávame, či už keď som bol zbierať slivky do lekváru alebo len tak si vybehneme za bránu s naším psíkom. A Olinka ich konzervuje zatváraním, ako býva u nej zvykom, na to si už aj objednala ďalšie nové malé poháriky.
Občas by som sa na poriadnej motorke aj povozil. Ale kvôli černiciam nemusím, tie si pestujeme na pozemku. A okrem týchto divých máme dole v záhrade na niekoľkých miestach aj šľachtené veľkoplodé a beztŕňové 🙂
