Nakoniec sa nám podarilo využiť príjemné septembrové počasie a absolvovali sme tretí oddychový deň od záhrady a urobili si výlet po okrese na bicykloch. Hoci až tak úplne od záhrady ten výlet nebol, aj keď bol oveľa dlhší, ako sme pôvodne plánovali. Nevadí, záhrada neujde ani robota v nej 😉
Už pri našom prvom vybehnutí na bicykloch sme sa zastavili u Olinkinej kamarátky, ale práve sa chystala na cestu, takže sme návštevu museli odsunúť na inokedy. A to „inokedy“ sa nám triafalo hneď o dva týždne. Tak som nakreslil v online cyklomape výlet tak, aby aspoň polovica išla inou trasou, ako doterajšie výlety, lebo návratová trasa je stále rovnaká 🙁 Pohľad na výpočet najazdených kilometrov a nastúpaných výškových metrov ukázal, že je to len o málinko viac, ako posledný výlet, takže to by šlo, aj pri našej síce dobrej záhradníckej kondícii, len slabšej cyklistickej výdrži.
Nedeľa sa ukazovala ako príjemný slnečný deň bez veľkých horúčav a hlavne bez silného vetra, pretože ako tvrdil na našej cyklodovolenke v Českej Kanade jeden rodák, čo sa tu vozil so synom, život cyklistu je o jazde do kopca, daždi a protivetre. Kopce máme radi, ale dážď nemusíme a protivietor neznášame. Najmä ten silný, ak vám fúka na 15 kilometrovej rovinke… zažili sme. Opäť sme vyrazili z doliny na hlavnú, kde bola viditeľne menšia premávka a spústa motorkárskych skupín, ktorí tiež využívali jedno z posledných pekných počasí. Tentoraz sme to potiahli o čosi ďalej, kým sme zabočili na ďalšiu z okresiek. Takmer všetky kopce, čo si zaslúžia toto pomenovanie, sme absolvovali na tej hlavnej ceste, na okreskách už by to mali byť len krátke stúpania a vlnky. Bolo to vidieť aj na priemernej rýchlosti, ktorá sa utešenie zvyšovala, najmä po každom klesaní, lebo tento úsek bol o vyklesávaní nastúpaných metrov. Prechádzali sme dedinkami, hľadali zaujímavé pohľady a aj som po očku kontroloval, či je niekde fungujúca krčma. Keď už sa tu nevarí, ako sme boli zvyknutí v Čechách, tak aspoň napiť sa dačoho… Smola, musí byť na Slovensku veľká chudoba, keď sa krčmy zatvárajú.
Z tejto cesty druhej triedy sme zabočili na jednu skratku, ktorá bola pôvodne snáď iba družstevnou cestou a ktorú som ja rád využíval v čase svojej pracovnej kariéry pred prevratom. Keď sme tu bicyklovali pred pár rokmi, asfalt bol strašný, ako keby niekto chcel znechutiť ľuďom cestovať autom. S potešením som konštatoval, že cesta je opravená a je tu radosť opäť bicyklovať.
Cesta končí v dedine, kde som pár rokov učil deti v škole pracovať s počítačmi v rámci projektu Infovek a kde sa stretáva viacero rôznych ciest. A je tu aj otvorená krčma, keby sme mali chuť na kávu. No nemali sme dnes čas, lebo sme boli podľa itinerára LTT. Nikam sme sa nehnali, no nechceli sme ani prísť pozde. A tak sme využili ďalšiu bývalú družstevnú skratku a po dobrej ceste po úplnej rovinke sa ocitli dnes už v druhej strediskovej obci. Odtiaľto to už máme späť k nám po rovinke s miernym, no trvalým stúpaním popri rieke. A kúsok do plánovanej návštevy.
S tým vetrom je to tak nejak všelijako. Ak má fúkať 2 m/s, tak to je cca 8 km/h. No ak idete rýchlosťou 20 km/h a do chrbta vám fúka 8 km/h, tak vlastne idete proti vetru 20-8=12 km/h. Cyklista si nevyberie a pomaly kvôli tomu nepôjde 😀
Prešli sme dedinou a onedlho zvoní Olinke mobil. Smejem sa, že nám obed chladne, ale ideme v limite, o desať minút sme tam, vravím jej počas telefonovania. A naozaj, mal som pravdu. O desať minút sa zvítavame s Olinkinou kamarátkou, v limite päť minút od plánovaného času príjazdu (po 35 km jazdy) a na stole nás čaká slaný aj sladký koláč a bylinkový čaj aj rastlinná káva 😉
Bol to dobrý nápad. Pretože keď sa tieto dve stúpenkyne permakultúry a prírodného pestovania zeleniny aj ovocia začnú v záhrade o záhrade rozprávať, avizovaná hodinka nemá len 60 minút 😉 Chvíľami sme sedeli na terase, chvíľami prechádzali rozľahlý a rozdelený pozemok a debatovali. Neskôr sa k nám pridal aj manžel, ktorý sa vrátil z povinností SHR. Z pol druhej bolo zrazu pol piatej a než sme vysadli na bicykel, tak aj päť hodín.
Máme to od nich na gazdovstvo bez protivetra, ktorý by stál za slovo, päťdesiat minút šliapania do pedálov. Horšie je to, keď začne zapadať slnko. My len v cyklistických kraťasoch a tričkách s krátkym rukávom, a v septembri začne byť po západe slnka, či zájdení za les alebo kopec, celkom chladno. A to uberá síl! Vyskúšali sme si v 2009 na Šumave pri návrate zo Železnej Rudy do Petrovíc a stačilo. No ale dalo sa. O šiestej sme sa vrátili domov, v ulici sme stretli našich susedov na elektrobicykloch, ako vyrážali na svoje kondičné kolečko po horný koniec dediny a späť, a poprosili nás, či by sme im nevrátili jednu sliepku, ktorá im ušla zo záhrady a preletela k nám. Čožeby nie, veď vlani zase mi sused dovolil zachrániť nášho psíka, keď sa pri naháňaní mačky dostal do ich stodoly a nevedel sa vrátiť 😉 A ocenili náš dnešný výkon 52 kilometrov v sedle len s pedálami, bez baterky 🙂
Túto nedeľu sme si užili ako cyklisti aj ako záhradkári. Slepačiu polievku sme síce nechystali, ale ľahkú večeru s kávou, už bezkofeinovou, sme si dali. A obaja sme skonštatovali, že v tejto aktuálnej kondícii je tých 52 km akurát tak dosť, že viacej nám ani netreba. Najmä nie viac, ako 300 nastúpaných metrov.
No ja sa poznám, ak sa trafí nejaký pekný deň a nebude súrna robota, ja ešte nejaký ten sólo výletík určite dám 😉 Škoda nechať taký dobrý bicykel zaháľať.
