Už to nemáme kam dávať. Najskôr zatváraniny, potom jahodový aj ríbezľový lekvár, za tým hruškové pyré a teraz slivky. Z niektorých stromov nie sú na lekvár vhodné, ale z tých, z ktorých áno, je toho toľko, že Olinka už nevládze ich čistiť, čo jej každý deň navláčim zo sadu a potom druhý deň upečiem.
Už vlani sme dokupovali zaváracie poháre, lebo sa podozrivo rýchlo míňali práve na zatváraniny, ale aj na lekváre. A keďže sme toho aj vlani zakonzervovali celkom dosť, tak niektoré poháre sú ešte od vlani plné. A hoci toho roku veľa ovocia oproti štandardu nebolo, tak muchovníkov sa urodilo skutočne dosť a aj ríbezľového lekváru sme uvarili celkom veľa.
Máme plný sad ovocných stromov starých odrôd. A o nich sa traduje, že rodia (bez nejakej extra intenzívnej starostlivosti a rezu) každý druhý rok. Najprv zarodia, že je všade fúra ovocia a druhý rok „oddychujú“ a plodov je menej. To bolo pri slivkách vlani. Teraz je ich toľko, že sa nedá pod stromami poriadne chodiť.
Aj bez extra snaženia človek za pár minút nazbiera toľko, že je toho v hrnci päť kilo. A potom dva plné plechy do rúry.
Po každej várke treba do pohárov uložiť od poldruha do dvoch kíl lekváru. No kde ich brať? Všetky z domova už sú tu. Nejaké sme dostali od známych, čo ich už nepotrebujú. Niečo mám po rodičoch, len sú na zatláčacie viečka, čo sa mi veľmi nepáči, radšej mám zakrúcacie. Asi sa budem musieť vrátiť k praxi, ktorú si pamätám z detstva. Vrch pohára otrieť servítkou s Alpou a položiť dvojitý celofán a uchytiť gumičkou 😉 Na to budú tie sedemdecové poháre dobré.
Raz v detstve sme doma našli vzadu v špajzi, dobre schovaný, štvorlitrový pohár so slivkovým lekvárom. Nič mu nebolo, len sa najprv musel nakrájať nožom na kocky, ešte že mal ten pohár široké hrdlo 😀 Takže taký domáci lekvár naozaj dlho vydrží. Preto sa teraz nebojíme navariť ho, čo stromy dajú. Lebo budúci rok bude slivák menej, tak aby sme využili aj z tohoročných zásob. Len keď sa nám minú aj tie darované a staré poháre, zase budeme musieť zaváracie poháre kúpiť.






