Bodaj by aj nie. Človek má radosť nie len z toho, že lečo uvaril a nepripálil, ale aj z toho, že už nemusí polievať tie paradajky a papriky v tej letnej horúčave 😉 Ale najmä z toho, že v nej všetko udržal pri živote a konečne mohol pozbierať úrodu a má z nej osoh. Napríklad dobrý obed.
Na lečo na jeden obed pre dvoch a psíka veľa surovín netreba. Stačí vybehnúť do obchodu, dať do košíka balenie cibule, vajec, navážiť si po pol kile paprík aj rajčín a zaplatiť. No ja som lenivý chodiť do obchodu tu na dedine pešo a autom do mesta už vôbec, takže radšej idem do komory, kde zoberiem jednu poctivo vypestovanú cibuľu, vo vyvýšených záhonoch natrhám za košík paprík aj paradajok a z chladničky vyberiem malý obal s desiatkou vajec od našich sliepočiek. A varenie leča môže začať.
Samozrejme na elektrickom variči na vlastnej elektrine. A keď nám dá švagor kúsok domácej klobásy, vždy si pripomeniem, že čo najskôr mi treba dokončiť nový prístrešok pri pivnici a zadovážiť pod neho dva stoly, aby sa tu dala robiť aj zabíjačka. Potom bude aj klobása aj domáca masť. Len to prasa nebude domáce naše, lebo ho nie je kde chovať, lebo v starom chlieve aj po oprave by mi to dnes už tak neprešlo 🙁 Lenže chovať prasa by mi neprešlo ani u Olinky. Ale zato vieme, kde ho kúpiť 😉
No a keď tých paradajok aj paprík dozrieva už veľa, tak sa urobí lečo bez vajec a bez klobásy, zato do veľkých pohárov. Aby bolo z čoho lečo na obed alebo večeru dokončiť v zime. Vždy si pripravíme trochu viac, ako obaja zjeme, lebo aj Rony má lečo rád a vždy si na ňom pochutí. Raz darmo, aj lečo z vlastných surovín chutí najlepšie 🙂
