Keď sa vyskytne v pondelok sviatok, čo urobiť s „voľným dňom“? No práce je v záhrade dosť, aj orechy už začínajú, aj je pokosené. No ale malý výletík na bicykli cez obed nemôže uškodiť, však?
Medzi upršanou nedeľou a podobným utorkom sa vyskytol celkom príjemný a slnečný deň uprostred septembra. A keď nám to bicyklovanie tak dobre ide, prečo si nezabehnúť na jednu skorosamotu, o ktorej všetci hovoria, ktorí tam chodia na samozber rôzneho ovocia. Ja som tam bol ešte za socíku sa pozrieť, takže ako keby ani nie. A súčasne to mal byť krátky oddychový výlet, len pár kilometrov, ani nie do kopca.
Vyrážali sme presne o jedenástej, len naľahko, už notoricky známou trasou, lebo tu sa ani veľmi inokade nedá ísť 😉 Po hlavnej ceste sme šli len do ďalšej dediny, kde sme zabočili do „centra“ a trocha sme sa pokochali, ako to u nich vyzerá, čo bolo pohodlné, lebo to bolo z kopca. Pri obecnom úrade, čo je v podstate na konci dediny, sme to strihli skratkou na paralelnú asfaltovú cestu poza dedinu, ktorá nás mala doviesť až do tej osady.
Hneď na konci dediny sa asfaltka zmenila na tankodrom. Na mapách je ale stále asfaltka, zrejme tu nikto z mapárov od konca socializmu nebol 🙂 A pretože bolo po daždi, tak sme sa po kameňoch vyhýbali kalužiam a niekde aj tlačili po tráve po okraji cesty okolo veľkých mlák cez celú „cestu“. Ľutujem ľudí, čo tadiaľto musia jazdiť autom… A stále sme stúpali. Vládať by sme vládali, keby nám kamene spod kolies neodskakovali, tak sme nakoniec asi sto metrov bicykle tlačili, lebo to bolo pre naše zdravie výhodnejšie.
Keď sme konečne začali za zákrutou trochu klesať a zbadali sme lampy pouličného osvetlenia, vedel som, že sme na mieste, ktoré sme chceli vidieť a že teraz už bude cesta lepšia. A naozaj sa postupne začal objavovať asfalt a pod ním mizli tie veľké kamene. Našli sme aj samozbernú farmu, ale sme sa radšej zberali opustiť toto miesto, ktoré nám nič nehovorilo a nič nedalo. Na veľkom poli zasadené jahody pod čiernou fóliou… Iste, zaistená maximalizácia produkcie, ale podľa mňa to nemá s ochranou pôdy aj vlahy v nej nič spoločné. Zase tu ostane pre potomkov vyčerpaná pôda bez schopnosti renegerácie. Ďalších tridsať rokov nemáme dôvod sem chodiť.
Dolu miernym kopcom sme prišli do dediny, cez ktorú sa vraciavame z výletov, tak sme tak urobili aj teraz. S málo kilometrami v nohách a s miernym bočným vetrom, ktorý bol protivietor len prvých asi šesť kilometrov, sme kľudným vychádzkovým tempom prešli celú dolinu, až sme sa dostali k nám. Tu sme si zašli kus na horný koniec, pokukať jednu bočnú ulicu a vrátili sa do dvora. Dnes sme urobili 25 kilometrov a ani to nebolelo, ako sa hovorí. A po obede nás čakala naša záhrada 😉 Skrátka pekný september, tak nám treba 🙂
