Celý koniec júla a začiatok augusta robíme slivkový lekvár. A už sa nás aj pýtajú, či ešte máme slivky. Nuž nejaké ešte stále sú, tak sme ich boli opäť pozbierať na piatu várku slivkového lekváru.
V sobotu sme mali mať návštevu, tak sme v sade neboli, aspoň si my aj elektráreň oddýchne od toho náporu, lebo hoci zaň platiť nemusíme, tak domáci slivkový lekvár rozhodne zadarmo nie je. Schválne som to aspoň nahrubo spočítal, že keby sme elektrinu kupovali, tak na dve kilá výsledného lekváru v pohároch spotrebujeme elektriny za jedno euro v súčasných ešte nízkych cenách (lebo bude horšie, to mi verte). K tomu pol kila cukru a nejakú pitnú vodu na prípravu a umytie po skončení a sme na dvoch eurách za dve kilá, teda euro za kilo lekváru. Čo od nás za „rovnaký“ produkt pýtajú obchodníci:
S jedným „drobným“ rozdielom, náš slivkový lekvár obsahuje iba slivky a cukru 10% k slivkovej hmote, vo výrobku je ho najviac 25%. A viac nič. No a keďže elektrinu platiť nemusíme (už sme „sa buchli po vrecku“ pri stavbe FVE), platíme svojím časom. Radšej, ako ním platiť nejakej televízii za sledovanie jej stupídnych reklám. A ešte platiť za elektrinu do telky. Som to zrátal v tomto dome v minulosti na 1 MWh len pre telku 😀 Teda lekvár máme za max. 50 centov za kilo.
A ešte ho zopár kíl pripravíme. Pod stromom s veľkými plodmi bolo v nedeľu skoro plné vedro slivák, no na strome ich zostalo tak ešte na jeden krát, ale len trocha. Zato pod dvomi slivkami v strede sadu bolo slivkami nastlané! Spolu s hruškami, ktoré nazbierala Olinka na pyré do pol vedra, sme domov kráčali s tromi vrchovato naplnenými vedrami, pôvodne v nich bola ovocná hmota pre cukrárov o hmotnosti 14 kilo. Takže asi aj teraz aspoň toľko.
Máme ešte jeden strom vyššie, ale slivky z neho sa zle odkôstkujú a tie na zemi už sú mäkké. Takže nič na lekvár, ale výborné na súdkovanie alebo na priamy konzum. A tak sme domov odchádzali s plnými bruchami. A ešte sme sa pozreli kúsok napravo.
Začínajú dozrievať černice. Hoci sme predvlani pri vyrovnávaní plota ich výrazne zredukovali, nevyzerá to, že by bola malá úroda. Takže v týždni môže Olinka nabehnúť do sadu s malými pohárikmi a chystať si svoje zatváraniny do raňajok.
Černice máme aj na iných miestach pozemku, ale z nich lekvár rozhodne už robiť nebudeme, radšej ich zjeme na prechádzke s Ronym, ktorému chutia tiež, obhrýza z kríkov tie úplne najnižšie.
