Každý potrebuje svoj životný priestor, aby sa mohol dobre vyvíjať. A platí to aj o ovocných stromoch. Kým človek sa môže presťahovať, sťahovať ovocné stromy nie je také jednoduché. Preto je pri ich výsade treba trochu rozmýšľať.
Keď sme vysádzali prvé ovocné stromy, tak sme si vždy určili v teréne ich veľkosť v dospelosti. Práve preto, aby mali všetky dosť svojho životného priestoru. Nepotrebovali sme ich vysadiť do presnej dvojradovej mriežky, ako vedľa, čo je z hľadiska priestoru najhorší možný spôsob, zato je „taký úhľadný“. Využili sme priestor, ktorý sme mali k dispozícii, aby bolo dobre pre dreviny aj pre nás. Za to sme „obdržali“ dve hodnotenia. Moja matka sa vyjadrila, že sme tie stromy vysadili tak hocako, a sused sa vyjadril, že sme ich vysadili poriedko.
Pritom si veľmi dobre pamätám, ako v záhrade rodičov sa nedalo medzi stromami chodiť a pod nimi, kde rástli v tieni jahody, len veľmi ťažko a zohnutý. Takto rozhodne nemala naša záhrada vyzerať.
Pred dvomi rokmi to (v strede fotky) nevyzeralo, že by boli stromy v našej záhrade na riedko…
Zato v bývalom susednom pozemku sme mali problém. Tri krásne nie staré čerešne s úžasnými plodmi. Lenže stáli dva metre od seba, pekne v rade. Možno že ich ani tak nesadili bývalí majitelia, lebo kmene nie sú rovnako hrubé. Pripúšťam, že ich „sadila vrana“. Lenže keď sme toto miesto vyčistili od zvyškov hrdzavých plotov a náletov a vyklčovali aj černice, nemohli sme nechať tie tri čerešne tak. Už teraz sa prekrývali ich koruny, čo bude, keď ešte podrastú? S ťažkým srdcom som strednú z nich vypílil.
Použil som malú vyvetvovaciu pílu s teleskopickou rúčkou, na akumulátor. Dočiahnem s ňou do výšky asi štyri metre, postupne som od kmeňa zospodu odstránil všetky konáre tak, aby pri páde na zem nepoškodili koruny vedľa stojacich čerešní a „oholil“ som celý kmeň a nakoniec som spílil vrchovec. Všetko sa mi pekne podarilo bez ďalších škôd. Keď ostal samotný kmeň, tou istou reťazovou pílkou som postupne odkrajoval zhora jednotlivé polienka, až som na záver odrezal zvyšok tesne nad zemou. Potom som ešte narezal na kratšie aj tie hrubé konáre, aby mi na chvostovú pílu ostalo čo najmenej roboty. Stihol by som to aj hneď, len ma vyhnal začínajúci dážď, tak som radšej išiel do tepla chalupy.
Polienok a hrubých konárov súcich na kúrenie bolo za dva veľké kalfasy. Zatiaľ drevo skončilo pod strieškou, aby vyschlo. Škoda, bola to dobrá čerešňa, len keby bola vysadená tak, aby aj ona aj jej sestry mali každá dosť svojho priestoru.
