So železnou pravidelnosťou sa v médiách zjavujú kuvičie hlasy, ohlasujúce „ohrozenie včelstiev“ a tým aj ohrozenie poľnohospodárskej produkcie, pretože po vymretí včiel nebude mať kto opeľovať rastliny a nebudú potraviny pre ľudí.
Ja vždy kladiem „nepríjemné“ otázky, ako napríklad „Cui prodest?“ Teda komu to prospeje, takéto články. Kto chce, aby sme sa báli, že včely hynú, nebude opelené obilie, kukurica, stromy, zelenina, čo budeme jesť? Kto potrebuje, aby sme si mysleli, že včiel ubúda a treba s tým niečo robiť? A čo robiť? Ak nám niekto (pravidelne) predostiera problém úhynu včiel, aký bude jeho ďalší krok? Čo bude žiadať? Pretože o peniaze ide až v prvom rade, budú to peniaze? Koľko, kedy a komu?
A netreba zabúdať, že vzápätí po oznámení problému s úhynom včiel, či včelstiev, ide ponosa na problémy s predajom slovenského medu. Je to tak, že sa myslí problém úhynu včiel medonosných alebo si len máme myslieť, že sa jedná o problém medonosných včiel? A skutočne ide o problém úhynu včiel alebo sa bavíme o problémoch predaja slovenského medu v konkurencii lacných medov z dovozu, údajne často riedených, pančovaných či inak nekvalitných.
Med nás netrápi
Poďme na to od konca. My už dlhé roky nič nesladíme a sladkého nekupujeme. Teda určite nie sladené nápoje, nepijeme sladené čaje ani sladenú kávu. Ani cukrom ani „zdravým“ medom. Lebo med v horúcom čaji veľmi zdravý neostane, zato zostáva po jeho požití problém glykemického indexu. Ak sa u nás pečú nejaké koláče, tak do nich namiesto stuženého tuku vždy ide maslo a cukru nanajvýš tak tretina pôvodného rozpisu a chýbajúci objem materiálu je často doplňovaný mletými orechmi. A do lekvárov dávame nanajvýš 10% cukru k objemu pôvodnej hmoty, nie 50%, ako „býva v kraji zvykom“. Chceme mať prírodný lekvár, nie ochutený cukor.
Skrátka si nemyslím, že domácnosť musí spotrebovať ročne desiatky kilogramov rafinovaného cukru, či už bieleho repného alebo „zdravého“ trstinového, ani kilogramy medu, lebo je vraj zdravý. Zdravie takýchto ľudí často vidno na veľkosti ich oblečenia a na počte farebných tabletiek, ktoré týždenne spotrebujú.
Okolo nás je všade dosť prirodzeného rastlinného cukru, ako v ovocí, tak aj v zelenine. Ovocný cukor je rýchlejšie metabolizovaný, teda ak cez deň zjem nejaké sladké ovocie, ale do večera stále niečo robím v záhrade alebo v dome, tak ten cukor telo spotrebuje a nemá sa čo ukladať. Samozrejme, chce to osobnú disciplínu, a nejesť sladké potraviny pred večerom, pred koncom fyzickej aktivity. Chlieb so slivkovým lekvárom najpozdejšie na obed.
Paradoxne je na produkciu cukru vynakladané ohromné množstvo našich peňazí z daní vo forme dotácií a o dotácie bojujú aj včelári, lebo ich vraj všetci potrebujeme. To naozaj? V mojom svete nie.
Ako je to s opeľovačmi
V centrálnej záhrade máme dve čerešne stredného vzrastu, stromy nie staršie ako 15 rokov. A niekoľko hmyzích hotelov. A kúsok odtiaľ v novokúpenej záhrade ďalšie dve čerešne, zrejme nie staršie. Tento rok neprial čerešniam, kvitli v čase, kedy bolo chladné počasie a včelám sa veľmi nechcelo lietať. No nejaké čerešne na stromoch boli, hoci menej ako vlani.
V starom sade máme päť stromov, podstatne starších a väčších a hneď za plotom, za čerešňami, má sused desiatky včelích úľov. Ak vynecháme tú strednú, vtáčiu čerešňu, tak na tých zvyšných štyroch veľkých čerešniach nebolo viac plodov, ako na tých malých v záhrade. Veď tristotisíc včiel mohlo opeliť aj viac kvetov ako tých pár desiatok, možno stoviek včiel samotárok, ktoré chováme v našej záhrade v zopár hmyzích domčekoch.
V čom je problém? Medonosné včely, organizované vo včelstvách s deľbou práce s prísnou hierarchiou, musia byť efektívne. Teda ak letia za potravou, hľadajú monokultúry s veľkým výnosom. Lebo pri väčšej vzdialenosti majú nízku efektívnosť, nahrádzanú vysokým objemom preletov. Je päť čerešňových stromov dosť veľkou monokultúrou z hľadiska potrieb včelstva? Samotárske včely nelietajú ďaleko, sú „lokálnym zdrojom“, preto „berú všetko“ a lietajú aj pri nižších teplotách. Je možné, že tie naše čerešne v sade opelili skôr samotárske včely? Dole o nejakých viem, hore ešte hymzie hotely nemáme. Musíme to napraviť.
Vďaka tomu, že ani v sade ani v záhrade nekosím nikdy trávu na nízko na komplet, ale mozaikovým spôsobom a vždy nechávam plochy s kvitnúcimi kvetmi, je potravy pre hmyz dosť. Dokonca aj myšacie diery ma nejak nevzrušujú v tráve (ak ich nie je priveľa), lebo tie neskôr osídlia čmeliaky. A tých je tiež veľa druhov, nie iba jeden. A tiež sú veľmi dobrými opeľovačmi.
Ale nie jedinými. Patria k nim aj rôzne druhy múch, niektoré osy, motýle. A všetky sa majú na našich pozemkoch celkom dobre. Majú tu vždy dosť potravy a miesta s vodou. A my ich nelikvidujeme chemickými postrekmi na „ochranu“ ovocných stromov. A preto že sa našim stromom aj zelenine venujeme, tak vidíme, čo sa s nimi deje, čo na nich lieta. A hoci sme „leniví záhradkári“ a nechováme včely v úľoch, aby nám opeľovali stromy (čo je pre ne potrava tak na dva týždne, potom odkvitnú), tak si „chováme“ iné opeľovače a podstatne širšiu škálu, podporujeme širšiu diverzitu. A vďaka ich lokálnosti, vernosti miestu narodenia, sa nemusíme báť, že nám zaletia na nejaké pole, obhospodarované nejakým agropodnikateľom s dotáciami, ktorý ich postrieka dotovaným insekticídom.
U nás naozaj stále niečo kvitne, či už na lúke, v sadoch, v záhrade. Stromy najrôznejších druhov, nespočet druhov kríkov, zelenina ale aj rôzne druhy okrasných kvetov, dokonca pupalka kvitne výhradne po zotmení. Stovky koreňov vŕb a desiatky liesok, ktoré patria k prvým kvitnúcim rastlinám. Vďaka veľkej šírke pozemkov a ich veľkej ploche udržujeme diverzitu rastlín aj hmyzu a naším bezorebným regeneratívnym spôsobom vytvárame podmienky, nie iba pre zlepšovanie kvality pôdy a zvyšovanie schopnosti zadržiavania vody, ale aj pre udržiavanie životného priestoru pre všelijaký hmyz, medzi nimi aj množstvo opeľovačov. Nepotrebujeme od nich med a nepotrebujeme, aby nám ich chov niekto dotoval. Úplne nám stačí, že dostatočne opeľujú naše rastliny a tým nám umožňujú produkovať veľké množstvo potravín. A bez závislosti na médiách a „mocných“.
