Pre bezpečnosť ľudí je dôležité, aby sa vedeli pohybovať v teréne, ktorý ich obklopuje. Príroda pre neskúsených skrýva mnohé nebezpečenstvá. Obzvlášť zimná krajina môže predstavovať veľké nebezpečenstvo, lebo vzhľadom ku krátko trvajúcej zime u nás chýbajú skúsenosti.
Hoci sa napadaný sneh môže javiť ako idylický a čistý, pod vrstvou snehu môžu číhať mnohé nebezpečenstvá v podobe zafúkaných jám, konárov spadnutých zo stromov alebo iné „zabudnuté“ predmety, ktoré nie sú vidieť. Ale niekedy je riziko priamo na očiach, ale chýbajú skúsenosti, čo môže spôsobiť.
Jedným z takých rizík je žltý sneh. Na bielom podklade jasne vyfarbený a nepochybne pre niekoho aj lákajúco vyzerajúci. Pritom nejde o žiadnu anomáliu či výnimočnosť, vyskytujúcu sa len v zimných mesiacoch. Len na snehobielej prikrývke je výrazne viditeľný. Ide o značkovacie stopy pohybu predátorov a šeliem, ktoré si týmto spôsobom označujú svoje teritórium pre prípad, že by do ich lokality zablúdila iná šelma. Pachová značka hovorí „Tu som pánom ja a som silný“. A to všetko platí, kým sa nevyskytne silnejšia šelma, ktorá miesto preznačí svojou silnejšou značkou.
Kým v lete si my ľudia tieto označenia neuvedomujeme, zima je obdobím, kedy sú nám zrazu na očiach. A čo za šelmu nám to behá po záhrade? No predsa náš psík Rony. Zdvihne jednu zadnú labku a označí miesto, o ktorom si myslí, že by ho mali vidieť a cítiť aj prípadní votrelci.
A preto prvé eskimácke prikázanie pre deti znie: Ten žltý ocikaný sneh sa neje!
