Práve som na pracovnom „paletovom“ stolíku doťahoval skrutku s tesnením pri výrobe záslepky pre napájačku sliepok z redukcie na potrubia, keď sa ozvalo bubnovanie dažďa na plechovej streche starého domu. „Už zas?“ vzhliadol som k zatiahnutej oblohe a šiel sa skryť do nového domu. A potom mi to vlastne došlo.
„Rozkokošené“ čierne sliepky nedávno odrazili jednu plastovú napájačku a voda vytekala do výbehu. Asi len chvíľu, lebo som šiel kŕmiť, keď som si to všimol a ihneď som zastavil vodu. Zatiaľ budú mať klasické napájačky, kým sa k tomu dostanem. No a dnes, prvý októbrový deň, som to chcel dokončiť. Namiesto tej krajnej napájačky, ktorá bola tak „na rane“ tam bude len záslepka, zvyšné tri napájačky siedmym sliepkam bohate stačia. A počasie je také isté, ako aj predchádzajúce dva dni konca septembra. Nie je tak zle, ako bolo minulý týždeň, ale nahnevať to občas dokáže.
Ráno som vstal celkom zavčasu, všade mokro. Neviem, či pršalo aj v noci, lebo stropy aj okná sú v novom dome v obytných miestnostiach dobré, nič nepočuť, alebo to je len rosa. Nachoval som sliepky, natrhal si papriky a paradajky, ktoré mali podľa susediek beznádejne zmrznúť (bolo +7,5 °C obe noci), takže ony už preventívne všetko vytrhali, aby mali pokoj, a my máme, ako každý rok, čerstvú zeleninu 😛 Potom som rozkúril v piecke vrchným ohňom, lebo nie je taká zima, že by bolo treba fest fajrovať, ale trocha tepla do domu sa zíde, nech rýchlo múry nevychladnú. A keď prídem zvonka, je dobré môcť si sadnúť vo vykúrenej kuchyni a osušiť prípadne veci.
Potom som venoval pol hodinku práci na počítači, kým prišiel rad na raňajky. Vodu na čaj z byliniek, čo nám tu všade rastú a som si ich doniesol so zeleninou, som zvaril na elektrickej rýchlovarnej konvici, hoci sa baterky stále držia len na cca 50%. No a vodu na kávu som dal na piecku 😉 Kým sa k nej dostanem, voda zovrie, ešte si musím nachystať raňajky a k nim zeleninu. Štyri papriky, jednu uhorku a za tanier paradajok.
Po káve som si všimol, že je vonku trocha slniečka. To značilo dve veci. Že sa baterky dobíjajú a že by bolo pokosiť malou motorovou kosačkou predzáhradku dvojku, lebo zajtra ráno dovezú materiál na prístrešok k domu dvojke. Akurát som si pri nádrži na polievanie umýval ruky po dokosení, keď sa z neba začali znášať prvé veľké kvapky. Zaliezol som teda do domu, kde už bolo slušne teplo. Skontroloval som PC, a keďže dážď neprestával, dal som sa zohrievať obed, opäť na piecke. A potom zovrieť vodu na kávu, teraz už to šlo rýchlejšie 😉
Po obede opäť vykuklo slniečko, tak som vyliezol rebríkom na strop letnej kuchyne, aby som upevnil tesárskymi vrutmi 8×160 krokvy k pomúrnici, čo som včera nestihol, lebo ma pri dokončovaní krovu vyhnal, ako inak, dážď. Chcel to urobiť aj teraz, ale už som mal všetky veľké vruty aj poistné šikmé 6×120 v dreve 😛 tak som zliezol dole, zobral so sebou uťahovačku Parkside, aby bola v suchu v dielni a baterku dal dobiť, zajtra sa bude hodiť pri montáži latovania a plechov. A zase „zaliezol“ k počítaču.
Keď som vyšiel von, aby som zo starej kuchyne doniesol hrniec s hokaido polievkou, ktorú včera Olinka uvarila, nech sa trocha zohreje, kým Olinka popoludní príde, padol mi zrak na stolíku na tú zlomenú napájačku. Tak som odniesol hrniec a vrátil sa k stolíku. Trubkový závit a metrický na skrutkách nepasujú, tak vložím menšiu s podložkou s gumou a zvnútra utiahnem maticu, urobím to v malom modelárskom zveráku, bude to ľahšie. A potom celú zaslepenú redukciu, spolu s PTFE tesnením na potrubia, vložím namiesto terajšej, aby som mohol pustiť sliepkam vodu zo suda, je plný, čo furt prší. A nebudem musieť nosiť vodu do napájačiek. Vtom sa ozvalo bubnovanie dažďa na plechovej streche starého domu. „Už zas?“ vzhliadol som k zatiahnutej oblohe a šiel sa skryť do nového domu. A potom mi to vlastne došlo.
Prečo sa vlastne sťažujem? Že trocha prší? Veď by som mal byť vlastne vďačný. Nie len za to, že je vlaha a že budú prosperovať všetky stromčeky a kríky, ktoré sme nedávno zasadili, ale že bude zásoba vlahy v zemi pre nasledujúce mesiace. Mal by som byť vďačný za to, že môžem sa ísť schovať do domu, kde je teplo, či už z dreva v peci alebo z plynu v plynovom kotli alebo aj elektrického radiátora z FVE. Že si tu môžem sadnúť za stôl a urobiť si kávu alebo zjesť chutný obed. Že si tu môžem aj ľahnúť na postel alebo sadnúť za počítač a niečo zaujímavé si prečítať, niečo zaujímavé napísať alebo pracovať. Kúsok od svojej záhrady, bez cestovania. Že si môžem ísť odtrhnúť hrozno, jablko alebo hrušku, paradajku či papriku alebo aj tú asiminu alebo figu. Že tu máme dobrý dom aj veľký pozemok, a všetko bez úveru a hypoték.
Takto pred dvomi rokmi by som v prípade dažďa sa schoval v našej malej chatke, kde je oveľa menej miesta na sedenie aj na notebook, kde si síce môžem zakúriť pieckou na propan-butan, ale je to v zime o dosť drahšie, ako temperovať dom. A ľahnúť si bez zapnutého kúrenia je dosť o zdravie.
Takto pred piatimi rokmi, keď sme ešte nemali psíka a ani sliepky, by som v takom počasí pravdepodobne ani nevytiahol päty z panelákového bytu, a sedel by som doma pred počítačom alebo pred Eurosportom či Discovery. Áno, vtedy sme ešte občas pozerali televízor. Odvtedy šetríme peniaze aj čas 😀
Takto pred rokmi by som v prípade hroziaceho dažďa zostal doma a nemal by som možnosť aj v tých krátkych chvíľach pekného počasia urobiť niečo užitočné na našom gazdovstve a takto, hoci pomaly, stále postupovať vpred. Teraz som tu, som tu stále, a keď je pekne a je možnosť, idem von niečo urobiť, a keď nie je, tak som vo vnútri a pracujem tu alebo len tak sedím, či ležím a oddychujem. Veď mne vlastne nič nechýba a som vďačný, že sa nám to tu takto podarilo pekne si zorganizovať a môžeme si svoje gazdovstvo spolu užívať 🙂
