Jednou z vecí, ktoré sme museli u nás riešiť, bolo vyrovnanie terénnych nerovností. A aj teraz, po nedávnom kúpení ďalšieho pozemku, nás to čakalo znova. A každý, kto kedy staval dom a upravoval pozemok po jeho dokončení, mi iste dá za pravdu, že je to náročná a drahá záležitosť.
Zo svojej stavbárskej histórie si pamätám, čo ma naučili na začiatku. Presun hmôt je drahý. Ide o spotrebovanú energiu, najmä strojov, ale aj ľudskú. Veď peniaze sú vlastne ekvivalentom vynaloženej energie. A tak doviesť nákladným autom alebo traktorom a vlečkou zem na pozemok, aby sme vyrovnali nerovnosti, a potom aj koľaje po ťažkej technike, tak to je cesta, ktorou sme sa u nás nevydali. Aj toto robíme inak 😉
Podľa toho, kto ako v minulosti využíval „horné lúky“, tak aj vyzerajú hranice medzi jednotlivými pozemkami. Niekde plynule prechádzajú pozemky ďalej, niekde sú medzi nimi „schody“, ak gazda oral. A hoci boli pozemky úzke, oralo sa po vrstevnici, kolmo na svah a výškové rozdiely sú od pár centimetrov po pár desiatok centimetrov. Dosť nepríjemné pri kosení. A do toho ešte v nedávnej minulosti vytvorené koľaje od traktora pri strojnom kosení.
V prvej záhrade sme mali takéto koľaje šikmo na svah a boli celkom hlboké. V tomto mieste som v minulosti kosil Zipperom po vrstevnici a vždy som sa do tých koľají zasekol kolesom podvozka. Keďže tu tráva vždy býva hustá a je to navzdialenejšie miesto od brány, uľahčili sme si robotu s trávou tým, že sme ju nikam nenosili/nevozili a Olinka ju vždy nahrabala do tých koľají.
Postupne sa seno v koľajách rozložilo a za tých desať rokov už takmer nebadať, kde tie koľaje boli. No minulosť nás „dobehla“.
Koľaje vznikli ešte skôr, ako sa objavil stromček
Pretože na hornej lúke 2, teda vlani prikúpenom pozemku, tie koľaje pokračujú a po celkom veľkej dĺžke. Ale to nie je všetko. Medzi oboma už teraz našimi pozemkami, sú miestami celkom vysoké „schody“ a navyše na južnom okraji je malá vyvýšená vlnka. Skrátka úzky pozemok tu tvorí mierny válov s dvomi ryhami, celkom dobré je to na vedenie vody. Otázka času, kedy erózia vyhĺbi poriadne korytá.
Lúka bola, čo si pamätáme posledných desať rokov, veľmi zanedbávaná, kosená nanajvýš len dva razy ročne krovinorezom, nič, čo by dobre vyzeralo, tráva nechaná napospas, asi len raz zhrabaná do malých kôpok, ponechaná zhniť. A asi rok pred predajom sa tu prešiel mulčovač. Celý tento pozemok nebol na nič využívaný, ešte aj jablká na vrchu sme videli len raz zberať a spracovať.
Tak sme sa rozhodli „miestny zdroj“ využiť na úpravu terénu. Všetku pokosenú trávu tu zhrabeme a ponecháme na mieste. Kosím to podľa potreby dva alebo tri razy ročne krovinorezom a tráva skončí jednak v tých dvoch koľajách, jednak na juhu tesne za tou vlnou. Postupne sa tým vyplní priestor a časom sa zmenšia výškové rozdiely na minimum. Tak, ako to bolo v tých traktorových koľajách pred rokmi na vrchu. Najskôr hlboké koľaje, teraz už len náznaky nejakých mäkších miest.
A keďže tu máme aj dve staré jablone, z ktorých neustále padajú nejaké halúzky a konáre, tak tie hrubé končia ako palivo, tenké ako materiál na terénne úpravy, premiešané so senom a lístím. Tu hore sú „schody“ len mierne, tu za pár rokov sa bude dať plynule prechádzať (možno aj traktoríkom na kosenie 😉 ). Iste, že tento „stavebný materiál“ každý rok zľahne, ale každý rok aj pribudne ďalší.
Tú trávu tak či tak musíme kosiť. A tiež pohrabať. A namiesto odnosenia na mulč dole ju necháme tu. Takže to nie je nijaká robota navyše a nijaké peniaze za benzín. Čo by teda dovezenie hliny odniekiaľ rozhodne nebolo zadarmo a bez práce. A že to trvá dlho? My sa nikam neponáhľame, na tej poslednej fotke okrem kopy raždia na hrane by ste mali vidieť aj dve traktorové koľaje v tráve. Kde sú, vidia naše návštevy, len keď im ukážeme, kde boli 😉
To je ďalší príklad našej synergie, kedy spojíme „problém“ (trávu treba pokosiť, lebo by sa tu nedalo chodiť a navyše by sa objavili pichliače, šípky a trnky) a „príležitosťou“ (upravíme si terén, lepšie sa tu bude dať chodiť a udržiavať to). Hoci uznám, jednoduchšie by bolo trávu pokosiť a zlikvidovať, ako býva v kraji zvykom a potom doviezť zem a rozhrabať ju. Jednoduchšie na prvý pohľad, jednoduchšie na rozmýšľanie. A ešte by bolo po úsporách 😀
