Tretia augustová dekáda bola vcelku záhradnícky príjemná. Po daždi nebolo veľmi čo polievať a pred ďalším dažďom už som pokosil. Tak sme sa veľmi neponáhľali s robotou, a viacej oddychovali, keď už Olinka mala tú dovolenku. A tak prišlo aj na odkladané práce.
V podstate nám to vychádzalo na štyri dni bez dažďa. Napršalo celkom slušne, takže dva dni sme nič nepolievali a ďalšie dva dni len zľahka plodovú zeleninu. Tráva sa všade spamätávala, stromy sa mali dobre aj ihličnaté aj mladé ovocné a slnko pieklo len dva dni, potom už len cez oblaky. Čo ma ani nemrzelo, lebo nádrž na vodu plná, bojler plný, baterky plné, skrátka už sme nepiekli v jednom ťahu, ako nedávno, takže aj elektrina zostávala „na streche“. A trochu tieň a mierny vánok sme privítali. A keď je človeku dobre, začne vymýšľať.
Máj a jún bol náročný. Doslova sme nestíhali. Naša záhrada je naladená na dvoch ľudí, ale keď je jeden celý deň v zamestnaní a druhý pol dňa cez horúčavu za počítačom, tak to niekde musí chýbať. Najmä keď tráva rastie ako besná, nestačím to všetko kosiť, ale aj zeleninu zavlažovať a keď poprší jeden deň, môžem zase začať kosiť dookola. Tak nám niektoré partie záhrady skrátka zarástli, do pekných zákutí to malo ďaleko. Ale to som už vtedy Olinke vravel, že máj a jún musíme „pretrpieť“, lebo by sme sa tu uštvali, a neskôr si dáme tie zákutia v záhrade do poriadku. A ten čas práve nastal.
Keďže už cez deň nie je tak horúco, ako začiatkom augusta, a nedávno napršalo 40 mm za noc, tak je zem všade ešte stále vlhká. Skrátka po rannom rituáli (polievanie, sliepky, raňajky, káva), ktorý je kratší, ako pred dvomi týždňami, sme sa obaja spontánne a nezávisle od seba pustili do odstraňovania buriny tam, kde nám vadila, ale na ktorú doteraz nebol čas. Jahodovisko už som pred časom zbavil nátržníka plazivého aj pýru, a nanosil prvú vrstvu slamy, hoci sa k tomu budem musieť ešte vrátiť, a pridať slamu, to si nechám až po daždi.
Práve ten nátržník plazivý, hoci je liečivý, nie je zdravý pre moje nervy, lebo ho je na môj vkus až priveľa všade v našej záhrade. A naťahuje svoje poplazy nie len v jahodovisku, ale aj popri záhonoch, plotoch, psej voliére, všade. Skrátka dal som sa ho decimovať a vyťahovať tie dlhé vlákna všade, kam som sa dostal. Ako vravím, pôda je vlhká, tak to šlo ľahko a rýchlo som postupoval. Včera som to na niektorých miestach „rozšľahal“ elektrickou kosačkou a odniesol sliepkam, dnes som to nechával na kopách, lebo po oschnutí je to výborný mulč pre Olinku ku kríkom a stromom, bráni vyschnutiu pôdy aj rastu ďalšej buriny. A keďže zajtra a pozajtra je plánovaný dážď, tak pôda nevyschne, tam, kde som to vytrhal a tráva bude môcť zakryť obnažené miesta.
Keď vtom začujem spoza niekoľkých plotov ženský hlas, hovoriaci druhému: „Tvrdé je to ako betón,“ mysliac na práve okopávaný záhon. Vystriem sa, či dobre počujem a potom znova pozriem na svoje vlhké botasky a aj ruky, lebo tam, kde už od skorého predpoludnia sa pohybujem, som ešte suchú zem nevidel, o tvrdej ani nehovoriac. Jasne, lenže my máme na záhonoch všade mulč zo slamy alebo sena. A mimo záhonov nám všade rastie tráva, a v nej občas aj tá burina, ktorú práve likvidujem. Hlavne, že nedávno ten istý hlas hovoril, ako nám je dobre, keď my máme všade tú slamu a seno, čo oni nemôžu mať.
Niektorí ľudia „bojujú proti klimatickej kríze“ poplatkami, niektorí tým, že sa snažia prispôsobiť pestovateľské návyky, aby ich tá „kríza“ nepoškodzovala, aby neubližovala záhrade. Nie ďalším nalievaním vody hadicou z takmer prázdnej studne, ale nastieľaním organického materiálu na všetky pestovateľské plochy. Lebo pôda by ani okamih nemala byť holá. Buď tam niečo rastie alebo tam niečo nanosíme. Seno, slamu, trávu z kosačky, čokoľvek. Aby sa nevyparovala voda, aby pôda nestvrdla, aby tam nerástla burina, aby sa nemuselo nič okopávať. Ale nám je dobre, lebo to nám tá slama drží tú vodu, ako nám povedala jedna návšteva pred pár rokmi a potom si na svoju záhradu a okopané záhony namontovali kvapôčkovú závlahu a vodu pre ňu vozia autom…
Niektorí ľudia sú ako kone. Viete ich priviesť k vode, ale piť z nej ich nedonútite.
