Že vraj trinásteho je nešťastný deň. Neverím na povery, ale januárový utorok trinásteho bol pre nás taký smutný deň. Ani nemusel byť piatok. Neslávne tak skončila jedna etapa a súčasť nášho života. Skrátka nášho kombíka Focusa už nemáme 🙁
Focusa sme mali už skôr, ako sme si kúpili záhradu. Mal byť náhradou za Mondeo, ktorého osud bol neistý, keď sa spojili dve udalosti. Jeho vážna porucha a likvidácia firmy, na ktorú bol písaný. A keďže som bol skeptický v súvislosti s možnou dohodou s bývalým zamestnávateľom, hľadali sme adekvátnu náhradu. Teda auto so slušným motorom a ešte slušnejším kufrom. Lebo občas jazdíme aj na také niekoľkostokilometrové cesty a už sme mali tú česť ísť favoritkou na Šumavu. Ďakujeme, neprosíme.
Mondeo sa toho tiež do záhrady dosť navozilo…
Takým krkolomným riadením osudu sa ku nám vtedy dostal relatívne mladý ford Focus kombi s benzínovou jednašestkou Zetec od Yamahy. Nechcem zabiehať do detailov, len to, že nakoniec všetko ostalo v rodine 😉 A dopadlo to aj s Mondeom, hoci v konečnom výsledku by možno bolo dobre, keby aj nie. No ale zrazu sme neplánovane mali dve autá, z ktorých predať v tom čase každé by bola ekonomická chyba. A tak sme si ich rozdelili. Na dlhé cesty sme používali nafťáka s veľkým kufrom a na tie krátke benziňáka tiež so slušným kufrom. A cúvacími senzormi vzadu 😉 Takže Olinka ho rada a často šoférovala, nie len do záhradného centra na nákupy a do záhrady.
Vpredu nacúvaný Focus
Veľa som na ňom najazdil aj ja a keď sme si kúpili záhradu, dom bol v žalostnom stave, neobývateľný a nezamknuteľný. A kým som to vyriešil, všetko záhradné náradie sme mali v kufri Focusa. Po práci sme prišli do záhrady, pred bránou sme sa pri aute prezuli do pracovnej obuvi, otvorili kufor a dali sa do práce. A po skončení zase dali náradie do kufra, kde prečkalo do ďalšej „pracovnej zmeny“ 🙂 Veď vravím, že to je auto so slušným kufrom 🙂 Takto sme fungovali niekoľko týždňov, kým som dom nezamkol.
K Focusu a Olinke sa viaže aj jedna veselá príhoda. Raz som doviezol do záhrady svojho kamaráta-modelára, s ktorým sme na začiatku spolu premeriavali záhradu a jej objekty. A domov ho viezla o niekoľko hodín Olinka, ktorá prišla z mesta práve na Focuse. Asi o týždeň mi v klubovej dielni hovorí, že by som mal Olinku naučiť radiť, lebo u nás v meste po hlavnej do kopca išla štvorkou päťdesiat. Na čo mu hovorím: „Miro, ale vo Focuse je Zetec motor, od Yamahy. Ten má na voľnobeh väčší krúťak ako tvoja Thalia na maxime“. Ostal s otvorenými ústami. Focus dokázal na štvorku ísť od päťdesiat do stotridsať, to som si vyskúšal aj hore Donovalmi 😉
Nespomínam si na žiadnu veľkú poruchu tohto auta a to sme ho mali trinásť rokov. Je pravda, že veľa nenajazdil, niečo cez päťdesiat tisíc kilometrov. Okrem pár dlhších ciest jazdil len „okolo komína“. Poslednú vážnejšiu opravu absolvoval presne pred rokom, keď nám do neho na parkovisku nabúral nepozorný ponáhľajúci sa vodič a zlomil predný tlmič aj zohol predný disk. Raz sme riešili zlomenú kladku klinového remeňa a raz vytečené servo riadenia. Inak to auto malo za celý čas jediného svojho osobného automechanika.
Ten ho bral aj na poslednú STK, lebo mňa tam predtým furt niečím „otravovali“. Auto prešlo a mohli sme s ním jazdiť, hoci nám naznačili, že už nás tam nechcú nabudúce vidieť. A to malo byť toho trinásteho…
A tak auto už dvanásteho skončilo u ďalšieho môjho kolegu z klubu, ktorý sa zaoberá oficiálnou likvidáciou autovrakov. V nedeľu večer Olinka zaviezla Focusa pred vrakovisko, ja som ju odtiaľ doviezol do bytu a sám sa vrátil na chalupu, aby som v pondelok navštívil kamaráta s potrebnými dokladmi a urobil posledných pár sto metrov s naším obľúbeným Focusom.
Focus na poslednej ceste…
Chronickou chorobou týchto Focusov je korózia spodku, osobitne v zadnej časti auta plus spodky dverí. Hoci sme asi pred šiestimi rokmi dali autu vyvariť podbehy a opraviť dvere, samozrejme, že to nevydrží večne. A dať urobiť opravu vzadu znova by bola ekonomická samovražda. Keď k tomu pripočítame, že posledné roky motor pri záťaži v nízkych otáčkach (cca 1500 – 1900) papkal trošku oleja (cca 3 deci za tri mesiace), takže už sme nejazdili do kopca na štvorku po meste a potom stačilo dva deci aj na pol roka, tak asi jediným rozumným riešením bolo odovzdať auto a papiere od neho. Do úvahy prichádzala aj „amnestia“ a vyradenie bez šrotovania, ale kde ho budem parkovať a čo z neho by sa mi podarilo predať za rozumné peniaze?
A tak už Olinka nemôže sama prísť do záhrady, buď ju niekto odvezie, ak sa časovo budú vedieť zosúladiť, alebo budem musieť pre ňu chodiť ja a večer či po víkende ju voziť späť. Čo mi nerobí problém len musím všetko pozamkýnať a staré domy, to je spústa dverí a spústa zámkov. A autobusy? Posledný prichádza 16:30 a stihnúť sa dá, len ak ujde okamžite po „padla“ z roboty. A domov najskôr ráno o piatej… A keď mám po ňu chodiť do susednej dediny, to už môžem rovno aj tie 4 km do mesta ísť.
Mať dve autá bolo pohodlné, skúsime niečo vyriešiť. Ale keď nám treba ešte ploty stavať, dve miestnosti omietky a stropy opraviť, terasu urobiť…
