Aj keď presnejšie by bolo napísať „Máme novú drevenú konštrukciu studne“, pretože som rekonštruoval nástavbu studne, ktorá je na pozemku. Nemenil som skruže, nedali sme zriadiť novú studňu. Len sme vymenili starú rozpadajúcu sa konštrukciu za úplne novú.
Studňa s rumpálovým kolesom sa nám veľmi páčila, ale začalo byť nebezpečné ju používať. Spodok bol zhnitý, ako ležal priamo na zemi, celá stavby sa nakláňala a hrozilo, že jedného dňa prídeme do záhrady a nájdeme ju ležať na zemi. Alebo že to na nás spadne pri čerpaní vody zo studne do nádrže. Tak sme radšej sami drevenú konštrukciu strhli kontrolovane na zem.
Ešte predtým sme sa však rozhodli, že postavíme úplne novú konštrukciu, aby sme tak zachovali rustikálny prvok našej záhrady a súčasne sme mohli používať vodu. Len tak prekryť studňu betónovým deklom sa nám zdalo primitívne. Sedliacky vzhľad nám vyhovoval, hoci pri práci v permakultúrnej záhrade používame nie veľmi sedliacke postupy a techniku. Skrátka záhrada má nie len plodiť úrodu, ale mala by aj slušne vyzerať a drevená studňa k tomu neodmysliteľne patrí.
Keď som sa rozhodol, že spravím novú konštrukciu, najprv som si dôkladne premeral tú súčasnú. Potom začal kresliť náčrty novej. Veľakrát som to prekresľoval, veľakrát som menil niektoré konštrukčné uzly. Kým som bol spokojný so svojím návrhom, musel som zvládnuť aj niektoré technológie, napríklad výrobu preplátovaných spojov.
Keď boli obrázky definitívne hotové, rozpis materiálu skontrolovaný, nasledoval nákup drevených hranolov a foršní. Niekoľko mesiacov som ich nechal doschnúť. Potom som nakúpil zemné vruty a začal robiť drážky do hranolov. Keď som mal všetko pripravené pre základ konštrukcie, až potom sme s Olinkou starú studňu jedného večera zrútili.
Hneď druhý deň som si upravil okolie zakrytej studne (aby do nej nič nepadalo) a začal vymeriavať základ novej konštrukcie. A každý deň sa snažil pridať ďalšie a ďalšie prvky. Prácu „zdržiavalo“ impregnovanie dreva rastlinnými olejmi, aby nie len dobre vyzerala, ale aj dlho vydržala. Studňa je z červeného smreka.
Drevená konštrukcia má aj „plot“, aby do studne nikto nespadol. A pretože na čerpanie používame ponorné čerpadlo, ktoré nenechávam v studni (predsa len sa tam trvalo nezdržujeme), aby som nemusel zakaždým ho dvíhať cez zábradlie, vymyslel som si vzadu dvierka. Bude sa mi ľahšie manipulovať s čerpadlom a Olinke sa bude ľahšie čistiť studňa. Lebo kedysi vyzerala fakt hrozne.
Geotextília a štrk majú zabezpečiť, aby sa takéto „čudo“ už pri studni nevyskytlo. Celkove som studňu staval šesť týždňov, o poobediach a cez víkendy, samozrejme popri inej práci v záhrade. Od prvého kopnutia do zeme až po posledný vrut na hasprách dvierok to bolo celkom tri mesiace.
Hotovú studňu obdivovali aj svokrovci. Pre mňa je však dôležité, že je spokojná Olinka a že ja som sa pri jej stavbe niečo naučil, čo sa mi možno ešte v záhrade zíde. Okrem pár okamihov som všetko na nej robil sám.
Nová studňa je dominantou dolnej časti záhrady, už ju nehyzdí, ale zdobí. Pre tých, ktorí práve zatúžili si niečo podobné vo svojej záhrade zmajstrovať, popíšem jej konštrukciu a stavbu v niekoľkých nasledujúcich článkoch.
