Ešte nedávno, koncom júna a začiatkom júla, sme trávili v záhrade oveľa viacej času. Keď o ôsmej hodine večer zazvonil kostolný zvon, vedeli sme, že máme asi tak hodinu času, kým pôjdeme domov za začínajúceho šera. Vrcholilo leto. Dnes občas ten zvon už ani nepočujeme.
Za jasného letného dňa bolo na záhrade vidno ešte pár minút po dvadsiatej prvej hodine. A keď sme potom sadli do auta a prišli do mesta, ešte bolo minimálne tak rovnako vidno. Na záhrade totiž zapadá slnko asi o hodinu skôr, ako v meste. Ako je to možné? No preto, že slnko zapadá nad kopec nad záhradou a na ňom majú susedia dosť vysoké a husto rastené stromy. V hornej časti záhrady je relatívne skoro už tieň a šero, ktoré sa postupne „sťahujú“ až do dvora. No aj tak máme v lete dosť času na prácu v záhrade, ale aj oddych či zber úrody, v pracovný deň pár hodín, hoci prídeme do záhrady až okolo piatej hodiny popoludní.
Zato teraz pred koncom augusta, sa stmieva skorej a zvony počuť už takmer za tmy. Našťastie už roboty v samotnej záhrade veľa nebýva, ale musíme počítať s tým, že viac, ako tri hodiny na pobyt v nej nemáme. A už to bude len horšie. Keď to takto pôjde ďalej, nebude mať pre nás cenu do záhrady po práci ani chodiť, lebo nebude denné svetlo. Zostanú nám len víkendy, alebo do záhrady pôjdem len sám, popoludní, aby som do tmy ešte niečo stihol urobiť. Alebo naopak, hneď ráno vyrazím do záhrady a na obed sa vrátim do mesta, aby som stihol ešte niečo pracovné.
Leto pomaly končí a dni sa krátia. Už teraz je to o hodinu menej oproti vrcholu leta. Spolu s úbytkom slnečného svetla klesajú aj teploty. Večer sa už nedá byť v záhrade v tričku a aj kraťasy začíname nahrádzať dlhými nohavicami. Onedlho prídu opäť k slovu aj členkové topánky.