Keď som spomenul u nás psa, tak najväčšie obavy boli z poškodených záhonov, vybehaných chodníkov a zničeného trávnika. Aby k tomu nedošlo, musel som „prijať vhodné organizačné opatrenia“ a k nim samozrejme aj tie technické. Ani ja som nechcel, aby po psovi u nás zostávala spúšť. Dosť čo tu robia bordel mačky od susedov.
Môj otec choval dva vlčiaky a to som teda rozhodne nechcel. Ani takého veľkého psa, hoci som si nimi veľmi dobre rozumel, ani taký zničený dvor. Hoci teda poriadok na dvore a v záhrade bol, to je fakt. No a najviac zničený trávnik bol v mieste, kde sa cestičky psov zbiehali ako železničné trate pred stanicou, teda pred voliérou. Tak som sa na toto miesto zameral. Druhým dôvodom bol výškový rozdiel popri voliére, keď že je postavená na síce miernom, ale svahu.
Aby som teda zjednodušil a uľahčil vstup do voliéry sebe aj psíkovi a aby som najexponovanejšie miesto pred voliérou na trávniku ochránil pred katastrofou (lebo po peknom lete príde daždivá jeseň a sneh v zime) a tiež pred veľkým znečistením drevenú podlahu voliéry, vyrobil som nástupnú plošinu z betónových kociek.
Naľavo, v mieste najväčšieho výškového rozdielu, sú podložené betónové dielce, všetko je vysypané drveným kamenivom 11-22, urovnané a ručne udusané a na tom sú naše obľúbené betónové dlaždice 35 x 35 so slniečkovým vzorom. Na plný obrazec treba štyri dlaždice do štvorca, tu som v dvojrade poskladal peknú vlnku. Okraje násypov sú v trecom uhle, hoci je mi jasné, že časom budem musieť štrk dosýpať, hoci tu bude pobehovať zatiaľ malé šteniatko.
Snáď som rozmery, plochu a polohu odhadol dostatočne na to, aby sa psíkovi dobre chodilo do a z voliéry a aby mal čo najviac čisté labky a nenosil si blato do voliéry a búdy. V najhoršom prípade podestu upravím, zväčším či prerobím. Nič nie je napevno zabetónované, dlaždice sú položené v štrkovom lôžku. Tak, ako som podestu spravil za jedno popoludnie, dokážem ju aj prerobiť, keď bude treba.