Úplne náhodou som stretol jedného človeka a ten len tak, aby reč nestála, sa spýtal, ako sa nám darí v novej záhrade. A ja som len tak, aby reč nestála povedal, že už som dokončil aj druhý vyvýšený záhon. Oba majú výšku pol metra a pri pestovaní zeleniny Olinku nebolí chrbát, lebo pri tom môže stáť. „Ja si neviem predstaviť rýľovať v takej výške“, zaznela odpoveď.
No priznám sa, že ani ja si neviem predstaviť, ako by som rýľoval vo výške pol metra nad zemou. Už len tá predstava, ako stojím nad záhradou ako kohút na smetisku, je smiešna. A celkom určite by bol problém rýľovať na konci, kedy by som už nemohol stáť na záhone, ale už za ním a rýľ by som mal pol metra nad sebou. Ale hlavne si neviem predstaviť, prečo by som mal rýľovať vyvýšený záhon? Najmä keď je mulčovaný?
Narážame na to každú chvíľu. Všetci si predstavujú, že v záhradkách a záhradách všetci tak ťažko drú, ako oni. Rýľujú v pote tváre, okopávajú pod horúcim slnkom, nadrapujú sa s fúrikom s vŕzgajúcim kolesom, zohýnajú chrbát až do bolesti, len aby vypleli aj tú poslednú burinku, kosia už zavčas rána, aby mali pekný trávnik. „Ja neviem, čo je na zelenej pekné“, som povedal už pred svojou prvou operáciou, a to bolo už veľmi dávno, a doteraz som názor nezmenil. Keď tráva môže byť taká pekná pestrofarebná od lúčnych kvetov.
Narážame na nepochopenie, že v záhrade to ide aj inak. Všetci poznajú najnovšie postreky proti chorobám stromov aj proti burinám, všetci poznajú najnovšie kosačky a plotostrihy, ale pritom zostávajú na starých postupoch, ktoré až také staré nie sú, lebo prastarí rodičia by sa v hrobe obracali, keby videli, čo sa ich potomkovia po vojne naučili v záhradách stvárať. Úplne staré postupy úplne zabudli, hlavne že nezabudli na NPK vo vreci a vyvážať zelený odpad zo záhrady preč.
Ale poďme k tomu rýľovaniu vo vyvýšenom záhone. Vlani tesne pred zimou som dokončil druhý vyvýšený záhon. A substrát sme prikryli vrstvou slamy, aby na ňom nevyrástla burina.
Zeminu som nijako extra neupravoval, len nahádzal lopatou a viac menej zarovnal. Teraz v polovičke marca som chcel dohodiť vrstvu, o ktorú sa záhon počas zimy zľahol. Olinka dala preč mulč, presunula ho na dolný koniec, ktorý som naplnil nad okraj, do mája, kým tam prídu priesady, je času dosť. Pod vrstvou slamy sa objavila mäkká a kyprá zem. Hrabol som tam lopatou, či je to naozaj mäkké. Je. Stačí lopatičkou zahrabnúť a priesady pôjdu do zeme. Tak načo by som mal takúto zem rýľovať? Veď ju netreba ani hrabličkami upravovať. Nerastie tam ani jediná burinka, pôda je vlhká, žiadna vyprahnutá.
A úplne rovnako vyzerá zem pod mulčom aj v iných častiach záhrady. Tu sa nám vo veľkom potvrdilo, čo mala Olinka vyskúšané v malej záhradke. Keď hriadky mulčujete, nemusíte v lete plieť burinu a na jar nemusíte rýľovať. Dážďovky sa postarajú, aby pôda bola prekyprená, dostalo sa jej humusu a vy ste mohli znova pestovať chutnú zeleninu.
Keď nerobíte zbytočnú robotu, keď nebojujete s prírodou, stihnete za rovnaký čas viac alebo dopestujete rovnako veľa za kratšiu dobu. Len musíte zabudnúť na fejsbúk a hľadať na skutočnom internete skutočne užitočné informácie.
