Po reďkovkách a jahodách sme trochu zmenili farbu. V pomyselnej hitparáde prvej úrody v novej záhrade tretie miesto obsadila cibuľa. Či skôr šťavnaté zelené hlúbiky. Utešene rástli v čiastočnom tieni stromov na svahu, ale začiatkom júna sme neodolali a niekoľko hlúbikov odtrhli. Obohatia naše raňajky.
Aspoň tak som si to myslel. Ale Olinka pracuje s ľudmi a odmietla mať celý deň v práci cibuľový dych. Viete, čo sa hovorí. Kto je cibuľu, k tomu nechodí lekár. A k nej by nechodili zákazníci. Takže sme čerstvú cibuľovú vňať zjedli už na večeru 😀
Samozrejme nie samé. S chutnou tlačenkou a ďalšou zeleninou a syrom. A ja som si k tomu dal samozrejme Olinkin kváskový chlieb. No a tri kúsky mi ostali aj na raňajky. Nie, že by som nemusel ráno do práce, len nemusím byť od rána v priamom kontakte s ľudmi a cez mail cibuľu necítiť 😉
Cibuľu Olinka umiestnila pod stromy preto, že tam sme mali hneď z jari jednak dobre prekyprenú pôdu a súčasne bola dobre zamulčovaná. A prečo je cibuľa vedľa jahôd? Tieto dve rastliny si totiž vzájomne poskytujú ochranu pred škodcami. Tým, čo chutia jahodové kvietky, nešmakuje cibuľa v takej blízkosti a škodcovia pochutnávajúci si na cibuli zase nemusia jahody ani cítiť. V konečnom dôsledku netreba striekať ani jedny rastliny a netreba sa báť poškodenia rastlín či zníženia úrody.
Samozrejme že cibuľa stále ostala pod stromami, ktoré jej cez deň poskytujú aj čiastočný tieň. Zopár hlúbikov si ešte natrháme a veľmi si na nich pochutnáme. A neskôr aj na veľkej cibuli.
