Aby do studne nepadali nečistoty aj aby konštrukcia studne z dreva bola chránená, musel som urobiť na studni strechu. Dosť veľa času som venoval jej plánovaniu a musel som brať do úvahy aj dostupný materiál. Ako sa mi to podarilo dokončiť, posúďte sami.
Pôvodná studňa mala strechu v tvare ihlanu z plechu, zvnútra vystuženého drevom. Za tých cca päťdesiat rokov bol pozinkovaný plech dobre hrdzavý a miestami aj tenký a drevo dosť poškodené. Použiť ju nedávalo zmysel.
Ale ani urobiť strechu zo škridplechu sa mi nechcelo, by mi to pripadalo ako päsť na oko. A o asfaltových šindľoch ani nehovoriac. Navyše som chcel, aby strecha chvíľu vydržala, nech ju nemusím o desať dvanásť rokov zase prerábať. Voľba padla na pálenú škridlu. Pálenú preto, že betónová je nasiakavá a ťažká, musel by som spevňovať konštrukciu. Aj keď asi ani nie, myslím, že som ju spravil dosť pevnú.
Návrhu samotnej strechy som venoval dosť času. V rámci zjednodušenia celej konštrukcie som navrhol sedlovú strechu a hrebeň v uhle 90 stupňov, bude sa mi ľahšie rezať drevo. Ohľadom škridle som navštívil miestnych predajcov, ale namiesto poradenstva sa mi dostalo odkazu na webové stránky. Všetko som si musel zistiť sám. Aké sú dostupné škridle, aké majú rozmery, aké musia mať prekryvy, aké rozmery majú mať strešné konštrukcie a podobne. V podstate som sa musel naučiť stavať krovy a pokrývať ich škridlou. Bolo mi prisľúbené, že v priebehu týždňa mi vedia dodať objednaný typ aj farbu, a to aj pri počte 50 kusov.
Keď som mal teda strechu rozkreslenú a všetko rozrátané, šiel som si objednať škridlu na strechu studne. Ako studená sprcha na mňa zapôsobilo oznámenie majiteľa predajne stavebnín, že vozia len naplnené kamióny a moja objednávka tu bude tak o šesť týždňov a doprava bude stáť asi 50 eur! Skoro ma porazilo. Ponúkol mi však inú škridlu, v inej farbe a hlavne v inom rozmere, takže som si musel celú strechu znova prekresliť a počty škridlí znova prerátať.
Čo ma ale pri plánovaní strechy fakt dostalo, je cenová politika výrobcov. Kým obyčajná plochá škridla stojí niečo cez jedno euro, tak okrajová stojí osem eur a rovnako stojí aj hrebenáč! Teda na moju studňu som potreboval cca 48 škridlí. Keby boli všetky ploché, bolo by to za asi 60 eur. Ak by som použil 12 okrajových a 36 plochých, zaplatím asi 160 eur aj s hrebenáčmi! Trochu drahá sranda za peknú studňu v záhrade.
O pár dní som sa posťažoval svokrovcom pri štiepkovaní ich haluziny a domov sme viezli na Mondeu plný kufor škridlí zo starej budovy. Boli presne rovnakého rozmeru, ako tie pôvodne plánované, takže som si ušetril nie len peniaze, ale aj čas s prerábaním výkresov.
Tak som teda podľa hotovej konštrukcie studne rozmeral dĺžku krokiev, zárezy na „pomúrnice“ a pustil sa do rezania. Narezané kusy som dva razy napustil Belinkou a potom s Olinkinou pomocou a s množstvo zvierok sme ich usadili na kostru studne. V korune sú krokvy spojené vrátovým šróbom M10 x 120 a dvomi bukovými tyčkami priemeru 10 mm. Na vodorovné foršne som ich pritiahol dlhými vrutmi do dreva.
Po namontovaní aj stredného páru krokiev som ich prepojil spojkou nie len v korune, ale aj prekríženými latami na bokoch, aby sa krov nehýbal v žiadnom smere. Prišiel čas namontovať strešné laty.
Strešné laty 5×3 cm som pripevnil na krov vrutmi podľa vopred rozplánovaných rozmerov a s Olinkou sme položili na ne škridle. Laty som zakrátil až potom.
Výška stĺpov aj dĺžka krokiev je taká, aby studňa bola zakrytá, ale aby sa hlavou nenarážalo do strechy. Len sa Olinke nepáčilo, ako to vyzerá pri pohľade zo záhrady. Presvedčila ma, že by z tejto strany, odkiaľ najviac fúka a prší, mala byť strecha dlhšia.
Tak som využil zvyky foršní 10 x 5 cm a vyrobil predĺženie na jeden rad škridlí, prichytené dvojicou vrátových skrutiek M10 x 120. Pridal som ďalšiu strešnú latu a vyložil štvrtý rad škridiel. Musím uznať, že Olinka mala pravdu. Lepšie to vyzerá a aj konštrukcia krovu je lepšie chránená.
A aby som si neobíjal hlavu o krov, pripevnil som zvyšok strešnej laty na koniec krokiev. Je tak strecha lepšie vidieť a človek sa môže tuto aj chytiť, keď nazerá do studne. Odborne tomu hovorím „optická bariéra“ 😉
Strecha by bola hotová, chýbalo oplechovanie vrchu a koncov. Obehol som miestynch predajcov tohto materiálu a kúpil som bielo lakovaný plech, pôvodne určený na boky strechy. Celý dvojmetrový kus stál sedem eur, teda menej ako jeden z ôsmych hrebenáčov. Skrátil som ho na potrebnú dĺžku a upevnil na vrch strechy.
Použil som kmitavú pílku s „kotúčom“ na plech. Hranicu rezu som si poznačil izolačnou páskou, je to lepšie, ako ceruzkou či fixkou. A nezabudol som spojiť krokvy vodorovnou spojkou, tiež z foršne 5 x 10 cm, opäť pomocou vrátových skrutiek M10 x 120 a matíc.
Predtým som však na boky strechy k strešným latám pripevnil vrutmi olejom napustené bočné lišty. Pokosovou pílou som opäť pod uhlom 45° narezal zošikmenia, sedia pekne k sebe. Škridle sme preložili tak, aby sa tesne dotýkali bočných lát. Nakoniec som sa rozhodol nedávať bočné oplechovanie, ušetrených tridsať eur použijem inde.
Vzhľadom na použitie starej škridle hrozí v horizonte niekoľkých rokov možno aj to, že budem musieť použiť novú škridlu a možno aj nové latovanie. Tak sa potom rozhodnem, či sa mi bude chcieť dávať na boky plechy alebo opäť použijem kvalitné drevo. Keď sa zo záhrady pozerám na strechy starších domov, tak to majú tiež riešené na bokoch latami a dobrých dvadsať tridsať rokov im to slúži.
Tým by bola studňa takmer hotová. Chýba už len zábradlie. Ale to je zase iná kapitola.
