Na dedine je samozrejmé, že v každom dvore majú psa. Alebo v takmer každom. Výnimkou nebol ani ten dvor nášho južného suseda. Keď im zo dvora zmizol starý pes z útulku, onedlho sa objavila hnedá čivava. Dlho sme nevedeli, či sa jedná o psa alebo fenku. Ani podľa vykonávanej potreby sa to nedalo zistiť. Susedia majú skrátka pasiu v takých divných psoch, o ktoré sa ani nijak zvlášť nestarajú. Výchova a výcvik sú zrejme pre nich škaredé slová.
Tento dojem som získal, keď som vlani v lete, na „materskej s Ronym“ sa mu venoval celý deň (pokiaľ nespal) a chodil s ním po záhrade a učil ho, kam psík môže a kde to má zakázané, pomaly s ním trénoval poslušnosť a dbal na jeho bezpečnosť aj tiež aby neničil záhradu. Len škaredo na mňa zazerali, ako keby som psíkovi ubližoval. Aké kontrastné s ich povelmi „Tomy, hybaj“, kedy bol psík rád, že stihol dobehnúť k bráne, vyčúrať sa už musel mazať naspäť do domu.
Čo bolo bolo, terazky majú fenu čivavu hnedej farby a my si s úsmevom predstavujeme, aké bude mať táto fena šteniatka, keď budú mať sklopené uši po našom Ronym. Že je to fena sme sa dozvedeli od majiteľky, keď to vysvetľovala svojej dcére. A že bude mať šteniatka sme vydedukovali, keď sme ju viackrát videli navštíviť nášho fešáka. Pri poslednej návšteve sa mi ich podarilo spolu aj vyfotografovať. Fotky nie sú nič moc po technickej stránke, ale ako dôkazy postačujú.
Fenka sa jednoducho podhrabala pod susedov starý pletivový plot a prišla k nám, keď Rony pre technické pomôcky sa k plotu ani nepriblíži. Aj sme našli miesto podhrabania, ktoré som provizórne opravil a ozdobil ostatným drôtom. Hrajúcich psíkov som nakoniec dostal k sebe na piškoty a milú fenku chytil za krkom za kožuch a cez plot opatrne vrátil susedom.
Práve pre takéto možné problémy som nechcel na dvor fenku. Nechcem sa starať o cudzie šteňatá. A náš južný sused sa k plotom vyjadril v minulosti už viackrát, on vraj nebude nič opravovať, lebo onedlho zomrie. Už mu to trvá štyri roky.
