V záhrade za domom sme mali takú starú drevenú stavbu – ovčín. Píšem mali, lebo to už je minulosť. A sme radi. Pretože stavba hrozila spadnutím, nebola najkrajšia a už vôbec sa nám nehodila do nášho plánu využitia tejto časti záhrady. Ale ak si myslíte, že sme ju len tak zlikvidovali, mýlite sa.
Najčastejšie skloňované slovo, ktoré používali ľudia, ktorí nás prvýkrát prišli pozrieť do našej novej záhrady, bolo „Problém“. Problém bol starý dom z kameňa, problém bola poškodená strecha, problém boli suché stromy v záhrade, problém bolo veľa trávy, problém bol kopec, problém bol starý ovčín. Keď nemusím, nie som konfliktný typ, tak som sa s nikým nehádal. Pár ľuďom, ktorí si to zaslúžili, som sa pokúsil vysvetliť náš pohľad na veci v štýle „nie sú problémy, sú len príležitosti“. Tento prístup sa mi vždy osvedčil v práci. Neviem, či ľuďom chýba fantázia, či len informácie alebo niektorí sú jednoducho hlúpi. Mnohí len zastali v devätnástom storočí. Nevadí mi to. Kto nejde so mnou, nech ma nezdržiava.
Takže ovčín si tam tak stál, naklonený k zemi a čakal na svoj osud. Ten sa začal napĺňať v apríli. Drevo, z ktorého bol ovčín kedysi postavený, bolo celkom dobré a tvrdé, len som mal pocit, že v minulosti bol na jeho ochranu použitý decht. A to sa mi nehodilo. Použiť takéto drevo ako surovinu na kompost či do vyvýšených záhonov neprichádzalo do úvahy. Ani opekať slaninu na ňom mi neprišlo ako dobrý nápad a už vôbec nie kúriť si s takýmto drevom v kachliach. Pár škridlí na streche sa zdalo byť v poriadku, asfaltové šindle nad prístreškom už to mali za sebou. A keď som si predstavil tú drinu pri rozoberaní ovčína a manipuláciu s ťažkými brvnami…
Na obecnom úrade mi poradili, na koho sa obrátiť. Dohodol som s partiou darovanie dreva za jeho odvoz. A tak jednu sobotu nastúpili, rozobrali strechu a roztriedili škridle na dobré a zlé. Tie zlé akosi „zabudli“ odviezť, čo bolo súčasťou dohody. Potom rozobrali postupne drevenú konštrukciu, Olinka odpratala sklenené a plastové fľaše a iný neporiadok, ktorý sa v ovčíne nachádzal. Na rad prišli dvojkolesové káry. Na ne naložili hranoly aj dosky a začal sa odvoz. Ani sa nečudujem, že im to tak dlho trvalo, mňa aby nenapadlo vozievať materiál na mäkkých gumách.
Za sobotu a nedeľu sa podarilo kompletne rozobrať ovčín a prístrešok, len sa nepodarilo ho kompletne odvoziť. Sem tam padlo slovo „píla“ a špekulovalo sa, kedy a kto ju prinesie a použije na rozdelenie dlhých hranolov. Keďže za celý týždeň, kedy sme popoludní chodievali do záhrady, sa nikto neobťažoval prísť po drevo a ani v sobotu sa nikto neohlásil, v nedeľu som to vzal na svoje plecia a staré krivé hranoly jednoducho prestali existovať.
Pravidelní čitatelia tohto webu iste tušia, že aj zvyšok ovčína prešiel procesom „recyklácia“, ktorý hojne v záhrade využívame. Takmer tu neexistuje odpad, všetko je surovina. Staré železné kovanie z ovčína sa dostane do zberných surovín, drevo poslúžilo iným obyvateľom dediny, škridle použijem na nejaké drobnosti v záhrade. No najväčšiu cenu pre nás má najväčší odpad. Hnoj z ovčína, ktorí sa tu hromadil dlhé roky. S ním sme počítali do vyvýšených záhonov, ako jedna z vrstiev pod zeminu, v ktorej má rásť zelenina. Ako sa ukazuje, hnoja je asi dvadsať centimetrová vrstva pod prístreškom, v ovčíne aj v jeho okolí. Len aby sme mali dosť záhonov 😉
Tým, že sme mali dosť hnoja na vlastnom pozemku, nemuseli sme zháňať, kupovať a voziť hnoj od niekoho z dediny. Dnes už je ovčín minulosťou, odpratávame jeho posledné zvyšky, aby sme tu mohli postaviť veci, ktoré sme si v tejto časti záhrady naplánovali. Dobre slúžil počas svojho života, dobre poslúžil aj po skončení svojej životnosti. A známi si môžu povedať, že sme odstránili zo záhrady jeden problém 😀