Tak túto vetu som si vypočul od susedky. Pozval som totiž geodetov a požiadal ich o vytýčenie hraníc pozemku priamo v záhrade. V oplotenej časti sú hranice našej záhrady jasné. Ale nad plotom je lúka, všetci tam majú lúku, a hranice v teréne sa dali len tušiť.
Už keď sme sa rozhodovali kúpiť túto záhradu, chceli sme mať všetky informácie. Nie len vidieť na katastrálnej mape, aký je tvar pozemku (pretože to nie je obdĺžnik, skôr mnohouholník), akú má výmeru, ale aj kde sú hranice pozemku priamo v teréne. Odpoveď majiteľky na otázku, kde záhrada končí, sme dostali jednoduchú: „Tam“, a ukázala rukou hore k stromom.
Neskôr som kontaktoval susedov, jeden mi ukázal, kde asi je hranica, druhý mi ju ukázal celkom presne vrátane dvoch značiek na hraničnej línii (mimo našej záhrady). Tretí sused, ktorý tiež záhradu kúpil nedávno, presné rozhranie len tušil.
Na jar sme s kamarátom dôkladne premerali celú spodnú záhradu (za plotom), aby som vedel vzdialenosti budov od plotov aj od seba, aby sme si určili, kde budú záhony, kde sad, kde nádrž na vodu či ovocné kríky. Premeriavali sme aj miesta pre zasadenie ovocných stromov. Príde mi to samozrejmé, že chceme poznať svoj pozemok, jeho miery a chceme si ho rozdeliť podľa svojich predstáv. A príde mi divné, ak niekto na svojom pozemku hospodári od buka do buka.
Takže sme sa doma rozhodli, že si necháme hranice našej záhrady v teréne zamerať a vyznačiť geodetickou firmou. Za pár dní sme sa ráno stretli s geodetmi pri dome, zaparkovali autá a naložili značkovacie kolíky aj moju kosačku, sekeru, rýľ na Motúčko, aby sme to nemuseli nosiť hore kopcom v rukách. Predpokladal som, že značky prídu do porastu náletových stromov a šípových ruží, tak aby som bol pripravený na všetky možnosti.
Prešli sme obvod záhrady, presne zamerali miesta zlomu hraníc a vyznačili ich jasne viditeľnými značkami. A každú pozíciu som si samozrejme aj vyfotografoval. Pre istotu, keby sa „stratila“.
A popoludní, keď sme sa do záhrady vrátili, sme si vypočuli otázku z nadpisu.
Podľa susedky by nám aj bez vymeriavania hociktorý sused prepustil do užívania aj jeho časť záhrady.
ČO???
Prečo by mi mal sused prepúšťať svoju záhradu?
My nechceme žiadnu ďalšiu záhradu, my nechceme ani užívať susedné záhrady. My chceme užívať svoju záhradu a chceme vedieť, kde presne začína a kde presne končí náš pozemok. Ako sa hovorí, cudzie nechceme a svoje si nedáme.
Horná lúka je vedená ako ovocný sad, hoci sa pred dlhými rokmi v tom svahu aj oralo. A my tu chceme opäť nasadiť ovocné stromy. Ale nechceme, aby stáli na susednom pozemku. Môže sa ľahko stať, že niektorá z tých susediaci záhrad zmení majiteľa a tomu už by sa nemuselo páčiť, že sa „staráme “ o jeho kus zeme.
Zaujímavé, že pred rokmi, keď v každom dvore chovali nejaké zvieratá, bola tráva dôležitá a skôr sa susedia hádali, kto komu odkosil kus jeho lúky. Dnes zvieratá nechová skoro nikto a tráva je ľuďom na obtiaž. Možno by naozaj boli susedia radi, keby sme im ich lúku kosili. Alebo vyklčovali trnky. A po pár rokoch prídu, že si svoju krásnu upravenú lúku berú späť. Ďakujem, nepotrebujem.
Zaujímavé je, že susedka, ktorá mala takéto múdre reči, s nami vôbec nesusedí. Ba dokonca sama sa ani o svoju záhradu nestará, lebo to nechce. Nekope, nesadí, neryľuje. Ani nemulčuje a nepolieva. Nič. Absolútne nič. Ale vadí jej, že sme si dali vymerať svoju záhradu a vyznačiť v teréne.
Susedia by si mali uvedomiť, že skončilo obdobie dvadsiatich rokov bezvládia, kedy mohli celú záhradu aj dvor považovať za verejný a každému prístupný pozemok. Táto parcela má svojich konkrétnych vlastníkov a vstup na ňu je povolený každému, ale len so súhlasom vlastníkov. Bez neho nebude nikto záhradu užívať, ani z nej zberať úrodu či sa po nej len tak prechádzať. Či sa to susedom bude páčiť alebo nie. Hranice sú jasne dané.
