To zaujíma mnohých ľudí, keď sa dozvedia, že do záhrady chodíme nie len cez víkendy, ale aj v pracovné dni po práci. Osobitne jedna známa, ktorá sa posťažovala, že musí ísť do záhrady okopať zeleninu, sa opýtala: „A načo chodíte do záhrady, keď neokopávate?“. Dávam fotku, na čo.
Keď nedávne dni pršievalo, okopaná zem medzi rastlinami zeleniny stvrdla. Bolo ju treba okopať. A keď bola zem skyprená, začala rásť burina, takže zase bolo treba okopávať. Aspoň tak vravia ľudia, čo majú tradičné záhrady. A keď na ponosu, že „zase musím do záhrady, lebo mi treba okopávať“ Olinka odvetila, že aj my pôjdeme, len nie okopávať, lebo nie je čo, dostala hore uvedenú otázku.
Nedá sa povedať, že permakultúrna záhrada je bez práce, nie je ňou ani naša. Vždy sa dá niečo robiť, dokonca niekedy aj je treba niečo robiť. V tomto čase občas pokosím, aby Olinka mala čím mulčovať a tráva nebola tak vysoká, aby nám bránila voľnému pohybu po záhrade. Aj rajčiny musíme občas priväzovať ku kolíkom, lebo rastú skutočne ako z vody. Kontrolujeme stromy, občas niektorý opätovne previažeme, oberáme úrodu. Občas zostrihneme a zoštiepkujeme vykrivené alebo prehustené vŕbové prúty.
V záhrade nie len pracujeme
Ale aj pri udržiavaní takto veľkej záhrady a pestovaní si vlastných potravín nevidíme zmysel života v tom, že sa udrieme k smrti a domov budeme chodiť zničení a nevládni. Na to sme si záhradu nekupovali. Vždy si nájdeme čas, aby sme si sadli a vychutnávali si krásu záhrady aj si oddýchli. Milujme grilovanie a radi sa tu stretávame s priateľmi.
Záhrada predsa nie je len zdrojom potravín, mozoľov a boľavých chrbátov. Nežijeme preto, aby sme pracovali, pracujeme, aby sme žili.
