Záhrada v kopci

Tak predsa to funguje!

Už sme si zvykli na rôzne formy hodnotenia našej záhrady aj spôsobu, ktorým sme sa rozhodli v nej udržiavať život a pestovať svoju zeleninu, ovocie a aj kvety. Vieme, že je to spôsob nezvyklý, pre mnohých nepochopiteľný a tak hodnotenia prechádzajú od silného odmietania po nadšené prijatie konceptu. No cez víkend sme dostali azda najkrajšie vysvedčenie.


Začalo to nenápadným mailom v druhej polovici týždňa. Okrem pochvaly za písanie článkov a nadšenia z nášho spôsobu pestovania potravín obsahoval aj skromnú prosbu, či by bolo možné vidieť našu záhradu naživo a porovnať ju s článkami. Hoci naša záhrada nie je verejným edukačným príkladom a nie je zaradená v nijakom zozname permakultúrnych alebo prírodných a vzorových záhrad, radi v nej prijímame súkromné návštevy, najmä našich dobrých priateľov. Ba dokonca som sa tu pár krát stretol aj so svojimi zákazníkmi. Príjemné prostredie svedčí práci lepšie, ako klimatizovaná sterilná králikáreň.

Obratom som na mail odpovedal v tom duchu, že cez víkend budeme v záhrade od poludnia a stačí zavolať tak pol hodinku vopred, že je návšteva na ceste.

Ešte ten deň sme mali aj inú milú návštevu. Počas obeda v reštaurácii som presvedčil svoju známu, že ak ju to okopávanie skutočne nebaví, tak by mala okrem čítania tohto webu podvečer prísť aj osobne pozrieť sa, aby už okopávať nemusela. Prešli sme celú záhradu a mal som z nej dojem, že má hlavu ako melón z toľkých nových informácií a názvov rôznych odrôd ovocia a zeleniny. S presvedčením, že už okopávať nemusí a nebude a že príde najmenej ešte raz spolu so zápisníkom sa s nami rozlúčila.

V sobotu bolo o poznanie chladnejšie a predpoveď sa zastrájala niekoľkými prehánkami, tak som čo najrýchlejšie pokosil spodnú časť záhrady elektrickou kosačkou a zamulčovali sme najmä spodný záhon, kde nám drozdy vždy nástieľku rozhrabujú. Práve som skončil, keď zazvonilo neznáme číslo a naša návšteva hlásila pol hodinu do príchodu.

Dosť na to, aby sme dokončili rozrobenú prácu a trochu upratali, čo už potrebovať nebudeme. Chvíľku po tom, čo som odomkol bránu, aby bolo možné nacúvať, sa spustil májový dáždik a v ulici sa objavilo neznáme auto. Pokýval som im, že nech cúvnu a schováme sa pred dažďom na gangu. Tu v suchu prišlo k zoznámeniu, na návštevu dorazili Peter a Milka.

Tá polhodinka prvej prehánky stačila na to, aby sme sa sa trochu predstavili a zoznámili. Olinke urobili veľkú radosť malé ruže, samozrejme v kvetináči (už sú zasadené 🙂 ), našu pripravenú grilovačku doplnili múčnik, višne a čierne moruše, mňam 😉

Potom sme sa vrátili k bráne, aby na vlastné oči Peter s Milkou videli, čo fotky nedokážu úplne verne reprodukovať. Že je tu celkom sucho, ryža sa tu už pestovať nedá a darí sa tu skvelo nie len vŕbam, ale aj viniču, kvetom a bylinkám.

V lete 2018 už kamene takmer nevidno

Prešli sme dvor aj starý dom a dostali sa k uhorkovisku a studni, keď nás opäť dážď na chvíľu vyhnal si sadnúť pod strechu. Táto krátka prechádzka však dala dosť tém na rozhovory, ani sme si nevšimli, že vonku už svieti slniečko. Olinka nás rýchlo vyhnala von, čo ak začne zase pršať.

Hokkaido dostali bariéry, aby sa netlačili k uhorkám

Nezačalo, našťastie, tak sme pokojne prešli okolo vyvýšených aj Účkových záhonov, ukázali, ako je pod slamou zem vlhká aj v polmetrovej výške, ako kombinujeme jahody s cibuľou či cesnakom, prečo tu rastie tmavočervená loboda a ako sa páči ružiam aj iným kvetom v bezprostrednej blízkosti už odrodených jahôd.

Tak ako sa postupne dvíha svah našej záhrady, dvíhajú sa aj rastliny. To už sme ochutnávali nie len egreše či čierne ríbezle, ale aj muchovníky a prechádzali okolo stromov a venovali pozornosť jahodám, paprikám či paradajkám pod ich korunami, všetko samozrejme zamulčované senom. Trochu sme pri hmyzom hoteli pohovorili o divých včelách a čmeliakoch a už si mohla naša návšteva vyskúšať novú lavičku pod horným orechom.

Kým v záhrade je radosť pozrieť na ktorýkoľvek smer a všade niečo kvitne a rastie, tu hore za začína ukazovať iný pohľad. Vyšli sme za bránu, aby sme sa pozreli, ako sa darí baze aj mandli a tu sa otvárajú priam alpské letné výhľady.

Prechádzka strmou lúkou až na koniec pozemku je pre netrénovaného záhradkára dobrou rozcvičkou. Vrátili sme sa nižšie k vŕbovému plotu a potom som už našu návštevu nechal len s Olinkou. Prehliadka našej záhrady naozaj trvá dlho a bolo načase pripraviť gril. Keď sa partia vrátila okolo ďalších ovocných druhov dole, bol už gril pripravený a my sme sa mohli posadiť.

Pri grilovanej krkovičke a čerstvých uhorkách a reďkovkách z vlastnej záhrady sa dobre rozpráva o permakultúre, nerýľovaní a živote v záhrade. Permakultúrna záhrada nie je záhrada bezúdržbová, bez práce. Je to záhrada bez rýľovania a okopávania, ale práce je aj tu vždy dosť. Na druhej strane, ako zhodnotil Peter, tu nič na záhradníka nekričí, že to treba súrne spraviť.

Kým v klasickej záhrade sa rýľuje a okopáva, v našej prírodnej záhrade sa kosí a hrabe seno (ak nekúpite dostatok slamy a máte dostatočne veľké plochy trávy). A kosenie a hrabanie je oveľa menej namáhavé, ako rýľovanie a neustále okopávanie. Navyše mulčovanie šetrí aj vodu. Tým, že sa jej menej zbytočne odparí, treba menej zavlažovať.

A ešte jeden rozdiel medzi klasickou a permakultúrnou záhradou som Petrovi a Milke pripomenul. Kým v klasickej záhradník neustále dodáva energiu (palivo, elektrinu, svoju prácu) a materiál (hnojivá, postreky, osivo, fóliu, drvenú kôru alebo štrk a iné) a odváža odpad (konáre, stonky, poškodené plody), v permakultúrnej sa materiály recyklujú (buriny na postreky, tráva a konáre na mulč a štiepku alebo kompost spolu s ostatným rastlinným odpadom) a stačí dodávať do záhrady len energiu, aj tej menej vďaka recyklácii materiálov.

Znova sme s Olinkou pripomenuli, že mulč zo slamy alebo sena, či na uhorkovisku aj z drevnej štiepky, ostáva na záhonoch trvalo, neodstraňuje sa a len dopĺňa. Naši návštevníci naozaj videli, že u nás sa nenájde ani kúsok odkrytej pôdy (ako to bolo na klasických záhonoch v záhrade za plotom), takže nemáme odveký problém s vyrastajúcou burinou medzi pestovanými rastlinami. U nás nie je čo rýľovať, nie je čo okopávať. Neprehadzujeme vrstvy, nechávame mulč na mieste preto, aby chránil pôdu pred vyparovaním vody, eróziou aj prehrievaním v lete a premŕzaním v zime. Dážďovky a ostatné pôdne organizmy potom môžu zem trvale prevzdušňovať a kypriť aj prihnojovať. Preto netreba sezónne dohnojovať prírodným hnojom ani umelými hnojivami. Využívame materiály, ktoré vyrástli u nás v záhrade.

A tak montérky, ktoré si Peter so sebou doviezol, aby nám v záhrade pomohol, ostali v aute. Ale trošku nám predsa len pomohol. Vyskúšal si našu elektrickú kosačku s podvozkom, aby si overil, či bude užitočná v jeho malej záhrade a potom so Zipperom skosil malý kúsok trávnika pri tekviciach, ktorý som ja už nestihol.

Raz vidieť je lepšie ako sto razy čítať. Podobne sa vyjadrili aj naši sobotní návštevníci. A slovami z nadpisu zhodnotili aj náš prírodný koncept, ktorý sme sa rozhodli využívať pri pestovaní ovocia a zeleniny v našej záhrade. Skutočne to funguje, bez rýľa a motyky, bez zbytočnej námahy.

Keď sme sa večer lúčili, všetci sme mali ešte mnoho nevypovedaných a nezodpovedaných otázok. Určite sa s Petrom a Milkou ešte uvidíme, či už u nás alebo v ich záhradách. A už teraz sa obaja tešíme na stretnutie s týmito milými a rovnako naladenými ľuďmi.


Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.