Posledný mesiac trávime v záhrade skutočne viac času, ako skoro na jar. Prakticky každý deň a celý víkend a vždy máme obaja čo robiť. No dnes to bol pokojný deň a skutočne sme si oddýchli.
Po dvoch víkendoch a celom týždni popoludní medzi nimi sme mali práce na záhrade naozaj dosť, najmä kolená a lakte či ruky nám to pripomínali. Únava sa na nás jednoducho podpísala. A pred nami boli štvrtok, piatok a opäť víkend, plný sadenia a presádzania zo starej záhrady. Preto som mrkol orientačne na predpoveď počasia a naplánoval na pondelok a stredu voľný deň od záhrady.
Na utorok Olinka pripravila sadenie kalerábov. A hoci si počasie robilo čo chcelo bez ohľadu na predpoveď, v utorok po práci sme sadli do auta, v košíku termoska s kávou a vyrazili. V doline, kde máme záhradu, pršalo menej, ako v meste, ale stále to bolo mrholenie. Prezuli sme sa do gumákov, nasadili kapucne, ktoré máme na kabátoch a šli sme sa prejsť po záhrade, aby sme sa pozreli, čo sa tu zmenilo za ten jeden deň, čo sme tu neboli.
Aj napriek kvapkám dažďa to bola prechádzka príjemná a uspokojivá. To ticho, prerušované len štebotom vtákov, je úchvatné. Stromkom sa darí, kríky prosperujú, bylinky rastú po celej lúke. Vrátili sme sa do domu, posadali si na stoličky na gangu a dali si horúcu kávu. Zahriala i povzbudila a kým sme ju dopili, dážď takmer ustal.
Tak sa Olinka pustila do sadenia kalerábov. Časť ich prišla do Ú-čka pod slamu, časť našla svoje miesto na jednom, už hotovom, konci vyvýšeného záhona. Mokrá bola len asi 5 mm vrstva zeminy, pod ňou len sucho. Zas tak silný dážď to nebol. Takže mladé sadenice aj poliala.
Domov sme sa pobrali po siedmej. Väčšinu času sme sa prechádzali alebo sedeli a rozprávali. Dobre nám bolo a dnes sme si v záhrade skutočne oddýchli.
