Macher na obrázku evokuje silu a sebavedomie. Koľko takýchto týpkov stretávame v meste? Ruky od seba, že by sa melóny zmestili pod pazuchy. A toho odóru… Tak na takého machra som si spomenul, keď som toto leto prvý raz uvidel naše sliepky v podobnej póze. A nedá sa povedať, že by sa chystali niekoho zastrašovať alebo nebodaj biť.
Voliéry sú postavené tak, že ich strechy v lete vytvárajú celý deň tieň nad väčšinou plochy, slnko svieti len na časť výbehu. Teda vitamínu D majú sliepky dosť, s klesajúcim slnkom sa zväčšuje osvetlená plocha, ale vždy je niekde tieň. Navyše od juhu nám rastú vŕby, ktoré v lete vytvárajú tieň a v zime nezavadzajú slabému slnku. No klímu som im neinštaloval 😉
Takže aj v tieni presahujú teploty na poludnie tridsiatky a teplo je aj sliepkam. A tie si vetrajú tak, že jednoducho trochu roztiahnu krídla. Vyzerá to smiešne, ale asi to funguje. Samozrejme majú dostatok vody jednak vo voliére a keď ich púšťam do vonkajšieho výbehu, majú aj tam hrniec s vodou, aby nemali problém sa kedykoľvek napiť. No často po rýchlom rozbehu a preskúmaní, čo je tam nového, sa vracajú do voliéry, kde je väčší tieň.
Medzi voliérami rád trávim čas aj ja, lebo je tam príjemný chládok a môžem aj v najhorúcejšom poludní sledovať, ako sa sliepky aj kuriatka majú, či sú v poriadku. Keď sú vo voliérach, dostávajú každý deň ráno stonky lebedy, neskôr trávu z kosačky alebo pupenec, ktorý k nám prerastá od oboch susedov. Aj oni chovajú sliepky, ale vzorne nám pomáhajú s tými našimi 😉
