Sliepka je veľmi zvedavé, ale aj veľmi opatrné stvorenie. Suverénne sa chová len tam, kde to pozná, kde je doma. Inak je veľmi opatrná. Preto som bol zvedavý, ako sa „dedinské sliepky“ budú správať, keď im otvorím dvere „do sveta“, teda z domčeka, kde boli už tri dni, do voliéry.
Keď sme si júlovú letnú sobotu večer doviezli osem kuriatok, uložil som ich do uzatvoreného domčeka vo voliére. Sliepka si po premiestnení musí zvyknúť na nové pôsobisko. Navyše v nedeľu im pribudla spoločnosť. Kamarát mi poskytol kohúta slovenského dedinského plemena približne rovnakého veku, ako naše maransky, výmenou za čierneho kohúta z nášho dovezeného chovu. Kým si kohúty a sliepočky zvykali na nový domov, ja som vo voliére prerobil mohutnú vnútornú podestu na niečo menšie a viac mi vyhovujúce. Manipuláciu s ťažkými betónmi a štrkom som stihol skôr, ako začali tie úmorné júlové horúčavy.
Po minuloročnej skúsenosti, kedy starším hybridom trvalo tri hodiny, kým vyšli z domčeka do voliéry, som sa na Veľké Otvorenie dobre pripravil. Pre seba stoličku, aby som si uľahčil čakanie, pre sliepočky za hrsť granulí, ktoré som rozsypal po vyčistenom rebríku a na betón v blízkosti zásobníka pšenice. A krátko po jedenástej hodine nastavil aiku dvierok. Dvere z kurína do sveta sa otvorili!
O tri minúty sa vo dvierkach objavila prvá zvedavá hlava, aby sa presvedčila, čo je za nimi.
O ďalších desať minút už prvý odvážlivec, najväčší a v budúcnosti zrejme aj najkrajší kohútik, už kráčal po rebríku v ústrety svojej novej budúcnosti. O ďalších šesť minút už bol na zemi a kontroloval, či je miesto pre nich bezpečné. Ostatné sliepočky a kohúty ho nasledovali.
Netrvalo 40 minút a von z domčeka boli aj posledné dve opatrné kuriatka. Zobali granule, chodili po voliére a kontrolovali svoj nový priestor.
Pre uľahčenie pobytu dostali do voliéry malú napájačku, než objavia aickú napájačku so zásobníkom a naučia sa z nej piť, a keď boli všetky vonku, premiestnil som z domčeka do voliéry aj krmítko s granulkami.
Pravidelne som popri práci sliepočky kontroloval, ako sa majú vo voliére a samozrejme som bol zvedavý aj na záver dňa. Len sa už zmrákalo a kuriatkám sa nechcelo po rebríku domov! Pod domčekom mám krížom položenú krivú foršňu, aby si mohli sliepky cez deň vyskočiť zo zeme, a pomaly všetky kuriatka už sedeli na bidle! GPS v hlave ich nesklamalo, o meter vyššie nad tým majú svoje nočné bidlá!
Skôr, než sa zotmelo, som zasiahol. Opatrne som vošiel do voliéry a toto denné bidlo z nej vybral. Chvíľu boli kuriatka dezorientované, pozerali sa smerom, kde sa ešte pred chvíľou chystali nocovať a poškuľovali smerom hore. Ovšem tadiaľ cesta neviedla, rebrík je o meter južnejšie. Ale onedlho už prvý kohútik vyskočil zo zeme na rebrík, však čo by chodil zbytočne peši okolo, a vošiel do dobre známeho domčeka. Onedlho ho nasledovala prvá odvážna sliepka a za chvíľu bol celý kŕdeľ v domčeku a na bidlách.
Ďalšie dni už vychádzanie z domčeka do voliéry bolo otázkou pár minút a rovnako návrat na nočné pozície bol bezproblémový. Celá „operácia“ bola oproti vlaňajším hybridom z veľkochovu bezosporu preto taká rýchla, že všetky kuriatka už boli zvyknuté na vonkajšie prostredie, boli chované v záhrade.
