Hoci sme sa s priateľkou rozhodli kúpiť si veľkú záhradu na dedine, rozhodne sme si nekúpili gazdovstvo alebo farmu. A nebudujeme rodinný podnik. My dvaja sme si to ujasnili už dávno, oveľa skôr, ako sme popísali kúpnu zmluvu. A občas to musím ujasniť aj priateľom a známym. Až pričasto totiž dostávame otázku, či nám chodia pomáhať naše deti, prípadne rodičia.
Priznám sa, že mi to hlava neberie, odkiaľ môže ľuďom napadnúť taká otázka. Je pravda, že teraz sme v záhrade naozaj skoro každý deň s výnimkou dní, kedy leje alebo si po dlhej dobe naplánujeme od záhrady voľný deň, a kedykoľvek nám ktosi popoludní alebo cez víkend zavolá, dozvie sa, že „Sme v záhrade“. Je pravda, že so založením novej záhrady na zelenej lúke, lebo o nič iné sa nejedná, je veľa práce a najmä ja dúfam, že ďalší rok jej bude menej, ale to neznamená, že by sme to považovali za nejakú neznesiteľnú drinu a robili to proti svojej vôli. Stále nás to oboch baví, či už na lúke, medzi záhonmi alebo pri upratovaní na pozemku. Niečo možno viac, niečo menej, ale baví a robíme to radi.
Takže fakt nechápem otázky, či nám chodia pomáhať rodičia (mimochodom by museli cestovať sto kilometrov sem a naspäť – prečo?). Má to signalizovať nedôveru v naše fyzické schopnosti a znalosti potrebné k prevádzkovaniu záhrady? A prečo si ľudia myslíte, že rodičia vedia obhospodarovať pozemok lepšie, ako my? Len preto, že sú starší? To fakt?
Prečo by mali chodiť do záhrady pracovať deti? Že sme ich rodičia? Dosť slabý dôvod na to. Že by mali poslúchať rodičov? Ešte slabší argument. Pretože nevládzeme? Cha! Alebo aby sme im mohli nútiť zobrať si úrodu? Scestné, hoci časté v mnohých rodinách.
Každý žijeme samostatným životom, my aj deti či ich starí rodičia. Každý máme svoje vlastné bývanie, svoju vlastnú prácu a príjmy aj svoje koníčky a spôsob trávenia voľného času. Naša záhrada nie je spoločný pozemok a rodinná firma, kde každý člen rodiny má pevne dané miesto v hierarchii postavenia a povinností a je životne závislý od svojho podielu práce na poli či v maštali. Ja nie som riaditeľ a deti nie sú zamestnanci.
Sme radi, keď prídu rodičia pozrieť, ako sa nám darí a čo sme už stihli. Sme radi, keď prídu deti na návštevu. A sme radi aj vtedy, keď nám pomôžu. Sú veci, ktoré by sme fakt vo dvojici nezvládli. Ale záhradu budujeme v takom štýle, aby sme neboli závislí od opakovaných pravidelných a nevyhnutných pomocí príbuzných. To by potom nebolo niečo v poriadku. Všetko chceme urobiť sami preto, že nás to baví a chceme to zvládnuť tak, aby sme nemuseli nikoho prosiť o pomoc alebo platiť robotníkov. Hoci očakávame od záhrady aj vlastnú zeleninu a ovocie, stále je to len hobby a prečo by sme mali nútiť rodinu, aby nám pomáhala zabávať sa? Prišlo by vám normálne volať niekoho s vami na ryby, aby vám pomáhal ich chytať? Alebo že by museli dospelé deti povinne s vami na túru na hrad, lebo je tam krásne? Každého baví niečo iné, nás baví záhrada a vieme si predstaviť, že ľudí z rodiny baví niečo iné. Každý sa bavíme po svojom.
Záhrada nemá stanovený plán úloh a predpísané kvóty úrody. Nemáme naplánovaný počet pracovných síl ani rozpis služieb. Sme radi, keď máme v záhrade návštevu, ale nikoho nenútime. Najmä nie pracovať „na pánskom“. Preto mi prídu divné otázky známych. Ako by povedal jeden kamoš: „Ja neviem, ale fascinujú ma tvoje skúsenosti“.
Každý z nás zrejme zažil v mladosti povinné aktivity s rodičmi. Či už záhradu, leto u starých rodičov alebo dovolenky pri jazere. Je správne ukázať deťom rôzne možnosti, je zlé nútiť skorodospelých vyznávať naše spôsoby trávenia času a metódy práce „na pánskom“. Jediné, čo tým dosiahneme, je odpor k tomu všetkému.
Ako som už napísal, budujeme si oddychovo-úžitkovú záhradu ako svoje hobby, ako priestor, kde chceme tráviť svoj voľný čas a oddychovať. Už teraz je to pre nás priestor pre duševný oddych od pracovných povinností. Sami sme sa dobrovoľne rozhodli sem chodiť a podobnú možnosť dávame aj našim príbuzným. Sú tu vítaní, nie sú sem ťahaní.