Pre lepšie a ľahšie pestovanie zeleniny sme si vymysleli vyvýšený záhon. Po dobrých skúsenostiach s nemeckou kopou v malej záhrade sme chceli všetko urobiť o trochu väčšie. No raz v lete sme zistili, že sa čosi pokazilo a že ma čaká oprava prvého vyvýšeného záhona.
Postup budovania prvého vyvýšeného záhona som popísal v sérii článkov. Plánovaná životnosť materiálu v jeho vnútri by mala byť asi desať rokov, drevená konštrukcia z červeného smreka by mala vydržať minimálne toľko. V lete po jednom výdatnom daždi sa ale na východnej strane vydul bok konštrukcie. Ako príčinu som odhadol fakt, že jedna z vrstiev bola ovčia vlna, ktorú sme zdedili po bývalých majiteľoch pozemku v plastových vreciach a ktorú sme dali do vyvýšeného záhona recyklovať. A táto vlna možno vytvorila nepriepustnú vrstvu pre vodu, ktorá sa hromadila v takmer pol metra hrubej vrstve zeminy, ktorá tak tlačila na boky ohrady a došlo k jej povoleniu.
V tom čase na záhone bujne rástla divá paradajka, paprika, baklažány aj rajčiny, tak som do konštrukcie nechcel zasahovať. Počkal som si na pozberanie úrody a odstránenie zvyškov rastlín do kompostu. Samozrejme som zobral ihneď po zistení problému železnú tyč a prerazil v substráte niekoľko otvorov až na dno záhona. Ak naozaj vrstva vlny zabránila prieniku vody do nižšej vrstvy, teraz by už mala odtiecť. Veď to je aj súčasťou princípu vyvýšeného záhona, že nadbytočná voda stečie nižšie, aby koreňový systém nebol zbytočne premáčaný. Vydutie boku a nahnutie kolmého stĺpika naznačovalo, že zrejme praskla drevená výstuha alebo sa vytrhli vruty, ktoré ju držali k stĺpu (na fotke zo stavby je to tá vpredu).
Hneď, ako to bolo možné, som sa dal do opravy poškodenej drevenej konštrukcie, chcel som vedieť, čo sa stalo, pretože som budoval aj druhý vyvýšený záhon, tentoraz už bez vlny, a nerád by som zopakoval nejakú chybu. Začal som tým, že som odstránil slamu, mulč a potom pomocou antikorového rýľa odhádzal zeminu z miesta priečnej výstuhy, aby som ju celú obnažil.
Čo som našiel, potvrdzovalo moju teóriu o poruche len sčasti. Drevo vydržalo, pod tlakom veľkej hmotnosti vody a substrátu povolili oceľové vruty 5×100. Praskli. Ale ako? V mieste zlomenia boli namáhané bokom, nie ťahom. Čakal som rozštiepenú priečnu fošňu, čakal som vytrhnuté kusy zo stĺpa. Ešte dobre, že neodtrhlo vruty, držiace bočné foršne k stĺpu.
Zmeral som si vybočenie, na vrchu záhona to robilo asi desať centimetrov. Chcelo by to bočnicu vrátiť späť. K slovu prišli päťtonové gurtne. Ale aby som drevo nezlomil ani netiskal ako hluchý dvere celú tú masu, najprv som sa pekne zapotil. Na šírku rýľa som od bočníc až na úroveň terénu odhádzal substrát. Potom som na oba stĺpiky pripevnil vrutmi dva tesárske oceľové uholníky 60 x 60 tak, aby pri tlaku boli zatláčané do stĺpov a nehrozilo ich vytrhnutie z dreva.
Na oba uholníky som nasadil gurtne a začal opatrne sťahovať bočnice k sebe. Drevo pár razy tlmene zapraskalo. Prasknuté vruty som nahradil silnejšími 6×100 a samozrejme som ich zavŕtal na iné miesto. A nad pôvodnú priečku som upevnil ešte jednu.
Záhon teraz nie je úplne rovný…
Rovné neostali ani tie dva oceľové uholníky 😉
Pre istotu som boky oboch záhonov spevnil priečkami z dvadsať centimetrov širokých kusov foršne z červeného smreka. Keby sa náhodou chceli vydúvať vonkajšie strany, mám pripravené riešenie ich dodatočného spevnenia.
Niekto sa ma pýtal, prečo nemám stĺpiky z vonkajšej strany, že by záhon spevnili. Nespevnili. Tento záhon nie je postavený na trávniku, ale nad pol metra hlbokou jamou. A stĺpy sú vysoké jeden meter. Keby boli z vonkajšej strany, nemali by sa zvnútra záhona o čo zaprieť, nie je tam zemina, ale kusy spílených stromov, substrát sa tam bude len vytvárať. Pre skutočnú pevnosť vonkajších stĺpikov by som ich musel zakopať ešte aspoň o pol metra hlbšie.
A hoci vlna bola po celom záhone, vydulo bok len na jednej strane. Myslím si, že nebyť tej ovčej vlny, k tejto poruche by nebolo došlo a stĺpy aj priečky by boli stačili. Veď druhú stranu to nepoškodilo.
Na fotke vyššie je badať ešte jeden malý problém. Sadajúca zem so sebou zobrala aj nopovú fóliu, ktorá bola pôvodne až po vrch záhona. Použil som ju preto, aby som predĺžil životnosť a pevnosť drevenej ohrady aj nad desať rokov plánovanej odolnosti voči vlhkej zemine.
Nopová fólia bola prichytená spinkovačkou a zrejme som precenil pevnosť spiniek. Zakúpil som o dva milimetre dlhšie spinky a pri práci na druhom vyvýšenom záhone som ich dával oveľa hustejšie. A keď už som opravoval tento prvý záhon a mal som odhádzanú zem od opravovaných bočníc, doplnil som asi 30-40 cm široký pás nopovej fólie na obnažené drevo a dôkladne prichytil aj novú aj starú fóliu.
Potom som pokračoval po obvode záhona, vybagroval rýľom na jeho šírku zem vždy pri inej časti ohradenia, zem nahádzal do opravenej časti a takto som po pár dňoch obišiel celý deväť metrov dlhý záhon a opravil aj fóliu. Prácu som na oprave vyvýšeného záhona končil prakticky až v polovici decembra, kedy sa ohlasovali prvé mrazy. Podarilo sa mi však prekonať vrchnú tenkú zamrznutú vrstvu zeminy a vybrať substrát od bokov a doplniť fóliu.
Tým ale práce na oprave záhona neskončili, prerušila ich zima. Preto aj ja teraz prerušujem tento článok a jarné práce na oprave budú obsahom ďalšieho článku.
