Vyvoláva táto veta vo vás strach a zdesenie? Zadržte, tieto pocity si nechajte na sledovanie televíznych správ. Pretože my ich nepozeráme, netrpíme strachom ani depresiami a pohľad na sliepky v našej záhrade v nás vyvoláva skôr opačné pocity. Pretože sme sliepky v záhrade chceli mať, nevadí nám, keď sa po nej prebehnú a keď neustále niečo hrabú.
Výlet sliepok do záhrady sme plánovali a starostlivo sme sa naň pripravili. Samozrejme, že sme počkali na ukončenie zberu úrody a tiež som urobil technické opatrenia, aby pohľad na sliepky medzi kríkmi a stromami nevyvolával zdesenie, ale úsmev a radosť.
Už pri budovaní kurína som myslel na to, ako budem sliepky do záhrady vypúšťať. Vytvoril som im malé padacie dvierka, aby som nemusel nechať otvorené veľké dvere, cez ktoré by mi do voliéry mohol vletieť vták, potenciálny roznášač chorôb. Dvierka sú spredu zaistené závorou a ovládané cez kladku zvonka lankom. Prvý raz trvalo sliepkam vyjsť z voliéry tridsať päť sekúnd, teraz to dvanásť sliepok zvládne za päť sekúnd, stačí odistiť dvierka a už sú nastúpené pred východom 😉
Okamžite sa pustia do ozobávania zelenej trávy a kým prišli prvé mrazy, pochutnali si aj na lahôdkach z ríše hmyzu.
Aby sa nepustili do jahôd a ich koreňového systému pod stromami, pred ich prvou cestou za hranice voliéry som okolo stromčekov postavil bariéru z meter vysokého zváraného pletiva. Niekde je to chytené k dreveným kolíkom, niekde dvojdielna ochrana v tvare písmena D je samonosná a len je uchytená k zemi niekoľkými pozinkovanými hákmi.
Tam, kde sme im dovolili sa dostať ku kríkom, tam je to dokonale vyčistené.
Samozrejme, že sme sledovali mieru, aby sa čistenie nezmenilo na deštrukciu a zmenili sme sliepkam priestor na šantenie.
Ich rozlet sme obmedzili mobilným oplotením, čo je vlastne sieť z drôtov, používaných na elektrické ohradníky, a vložené plastové kolíky s oceľovými dvojhrotmi na zapichnutie do zeme. Tam, kde stromčeky nemali vlastnú ohrádku, som postavil pletivo okolo stromčekov.
Kde bolo pletivo alebo voľnejší priestor, mali sliepky väčšiu plochu na realizáciu. Celkove sme použili dve balenia mobilného oplotenia po 50 m.
Do troch dní stúpla znáška z priemerných 6 vajec na desať (od dvanástich sliepok). Stručný prepočet hovorí, že by sa investícia do sietí mala vrátiť do štyroch rokov.
Pomocou sietí sme sliepky nasmerovali najmä pod naše orechy a niekoľko dní mali výbeh aj za bránu, aby sa dostali pod veľký orech.
A konečne sa k nim dostal aj Rony bližšie, ako len cez pletivo voliéry. Od malička je zvykaný na sliepky, sliepky sú zvyknuté na neho, tak ho niekedy aj hodinu nechám, nech sú spolu.
Zámerne som pri kosení nechal trávu na niektorých miestach vyššiu, nech majú z čoho ozobávať. Pri hrabaní fungujú aj ako vertikutátor, toto seno s prímesou „guána“ potom Olinka použila na mulč ku kríkom. Hlavne sme však chceli, aby sliepky vyzobali spod orechov larvy vrtivky orechovej, ktorá v pôde prezimuje, aby na jar mohla vyletieť do koruny a poškodiť mladé plody orešáku. Výsledok misie uvidíme na jar a v lete budúceho roka.
V množstve vajec bol prínos takmer okamžitý. Dostatok zeleného krmiva a hmyzích bielkovín sa prejavil a k tomu klesla spotreba pšenice.
Sliepky som vypúšťal pol hodinu po poludní a pred zotmením sa pekne vrátili do voliéry, kde sa dotlačili pšenicou, napili vody a postupne sa uložili k tráveniu a spánku. Nechcel som im nechať priveľa času na špekulovanie 😉
Postupne, ako trávu rozhrabali a skonzumovali, som im mobilné oplotenie presúval po záhrade tak, aby mali dosť čerstvej potravy a my stále nie zničenú záhradu. Teraz už ich vypúšťam tak len raz za týždeň.
