„Čaj pijem, iba keď som chorý.“ Tak túto vetu som roky používal, keď ma niekde čajom ponúkli. A nedávno som ju počul aj ja od jedného známeho, keď sme ho čajom ponúkli my. To sa ale u mňa v minulosti vzťahovalo na kupované sypané alebo sáčkované čaje typu „čínsky čaj“ alebo „indický čaj“, prípadne ovocné čaje. Na čo doteraz hovorím: „Ovocný čaj nie je čaj.“ Iste ste už pochopili, že čaj pijem, aj keď nie som chorý. A už dlho. Ale len náš.
Máte pravdu, u nás na Slovensku čajovník nerastie a teda nemôžem piť „čínsky čaj“ zo svojej záhrady. Ale pravdu máte len čiastočnú. Čaj z našej záhrady pijem a to tak, že pravidelne.
Pojem „čaj“ u nás zľudovel a musíme si pod ním predstaviť akýkoľvek nápoj, za tepla vylúhovaný extrakt z rastlín. Mleté a fermentované lístky z kríka čajovníka z Ázie, často mleté až na prach, dali tomuto pomenovaniu názov. Ale odvary z koreňov, kvetov a listov rôznych rastlín sa na našom území využívali už od nepamäti, najmenej od deviateho storočia, čo je doložiteľná história z počiatku Veľkomoravskej ríše, vraj prvej slovanskej štátnej formácie na tomto území, kedysi obývanom Keltmi a kto vie, kým všetkým ešte. Históriu píšu vždy víťazi a do politiky sa teraz miešať nemienim.
Skrátka liečivé čaje sú tu už od nepamäti a taký lipový čaj alebo šípkový čaj si iste musia pamätať nie len terajší dôchodcovia, ale aj mladšie ročníky. A aj to, ako sme tieto prírodné zdroje zbierali a nosili do školy ako základ pre výrobu liekov. Dnes globalizácia, komercionalizácia a chémia pokročili natoľko, že nám zákon zakazuje verejne napísať, že lipový čaj je dobrý proti prechladnutiu a šípkový čaj obsahuje veľa vitamínov a je účinný proti chrípke, lebo vraj nemáme na to odborné posudky. Tisíc rokov skúseností prevalcuje nejaká farmaceutická firma, čo dosadí svojho pajáca do Europarlamentu.
Tam nech si robia, čo chcú, ja si budem piť, čo ja budem chcieť. Viem, som sviňa, lebo keď si nazbieram bylinky vo svojej záhrade a uvarím čaj z nich, nekúpim si čaje v lekárni ani v obchode a teda štát neuvidí z týchto nákupov moje peniaze z DPH. Ako keby štát vedel moje peniaze minúť lepšie, ako ja 😉
Takže už dlhé roky u nás zbierame liečivé rastliny, sušíme ich a potom z nich pripravujeme čaje. Nie len, keď sme chorí. Keď z našej novej záhrady na jar odišli ovce, ktoré okrem pŕhľavy statočne spásali všetko, čo sa tam objavilo, začal sa meniť krátky zelený koberec na pestrofarebnú zmes kvetov a tráv. A Olinkine srdce zaplesalo, lebo sa v tej mnohofarebnej nádhernej zmesi začali ukazovať mnohé liečivé rastliny. A čo iné si priať, ako mať zásobu liečivých rastlín priamo u seba, doma?
Samotným druhom a ich preventívnym alebo liečebným účinkom sa chcem venovať neskôr, kedy bude menej práce na záhrade a viacej času na písanie.
Takže máme nasušené zásoby liečiviek nie len na zimu a každé ráno Olinka k raňajkám pripraví nejakú zmes. Alebo niekedy len prihodí lístok ku kúpenému čaju, nezanevreli sme na ne, hoci ste taký dojem mohli nadobudnúť z úvodu článku. Tým, že pravidelne strieda druhy rastlín, z ktorých pripravuje čaj, predchádza tomu, že by sme do seba dostali prebytok nejakých látok. Lebo všetkého veľa škodí, aj piť dlhodobo stále ten istý čaj.
A keďže teraz na jeseň je večer celkom chladno, keď odchádzame zo záhrady, zvykli sme si piť čaj z byliniek z vlastnej záhrady aj večer po návrate domov. Príjemne osvieži, zahreje a vieme, že posilňuje náš organizmus. Nie, že by sme boli nejaké cintľavky, ale dobrý čaj pitý s mierou nemôže uškodiť. Aj keď je z rastlín, ktoré mnohí ľudia považujú za burinu a zo svojich záhrad ju nemilosrdne odstraňujú, kosia a vytrhávajú. Šliapu si po svojom zdraví.
