Trávim svoj pravidelný „víkend“ uprostred týždňa na našom gazdovstve a som zavretý dnu. Už od rána prší, chvíľku menej, chvíľku vôbec, aby potom zase začalo padať z neba hustejšie. Vyjdem si tak pred dvere a hovorím si: „Mizerný čas,“ a vzápätí rýchlo dodávam, ako som to vlastne myslel.
Mizerný čas je to len z pohľadu toho, že som mal dnes a zajtra na pláne prácu s drevom na jednej malej konštrukcii a tiež trochu pokosiť v sade, aby orechy nezačali padať do vysokej trávy. Takže sedím väčšinu času vo vnútri namiesto toho aby som bol tak ako vždy „na zdravom vzduchu“ a „niečo robil“.
Na kosenie som sa viac-menej tešil. Nedávno som si kúpil v lidlshope skvelú akumulátorovú kosačku na dve veľké baterky a ak nie je tráva aspoň po kolená, tak kosím s ňou. Len má jeden „problém“, pri nízkej tráve jej vydrží jedna „nádrž“ poldruha hodiny. Teda dosť dlho, aby ma to už prestávalo baviť. Ale výhoda je, že veľmi nehučí a už vôbec nevibruje, ako motorový vyžínač. Takže ani nie som veľmi unavený.
Teda nekosím a nerobím s pílou a rezivom. Pozerám sa, ako prší a teším sa, že sa postupne dopĺňa v zemi vlaha, ktorá cez leto „zmizla“. A viem, že tráva opäť podrastie, takže budúci týždeň zrejme príde k slovu asi motorový krovinorez. Ale dobre padne trochu dažďa aj zelenine, ktorá chytá po letnej „sieste“ opäť druhý dych. Paradajky to zrejme budú mať ale vo vlhku ťažké, rovnako ako uhorky. No paprikám to vôbec neuškodí, ak nebude príliš chladno, čo by zastavilo ich rast.
Čo už, nie vždy plány vychádzajú. Treba využívať príležitosti, keď sa naskytnú, a tie, ktoré sa naskytnú. Lamentovať v auguste, že neprší a v septembri, že prší, nikomu nepomôže. Ale aj tak som teraz radšej tu na dedine, v kľude, ako v meste, v zhone a hluku.
