Koľkokrát sme už počuli túto vetu. Či už od susedov v záhrade alebo od našich známych. Najmä tí starší sa sťažovali, ako je toho na nich veľa, dopestovať toľko zeleniny a ovocia pre celú rodinu a sú na to len sami. Lebo mladí by len sedeli pred televízorom alebo s mobilom v ruke, ale robiť v záhrade sa im nechce. A ja sa im ani nečudujem.
Sám som mal tento problém pred rokmi v záhrade mojich rodičov alebo počas letných prázdnin u niektorej starkej. Iste si to viete aj vy predstaviť. Dôkladne vyokopávané hriadky zeleniny, o ktorú sa treba stále starať. Teda pravidelne polievať a pravidelne okopávať.
Len čo človek hodil okom do tejto časti záhrady, namiesto chutných a zdravých potravín videl boľavý chrbát a mozole na rukách. Jasne, že sa každý snažil tejto vidine vyhnúť. A ja som sa z inak skvelých prázdnin tešil čo najskôr domov a záhradu rodičov som po jednej hádke o efektívnosti pestovania na dlhé roky opustil.
Čo sa za tie roky zmenilo? Nič.
V mnohých záhradách sa naozaj nezmenilo nič. Stále to tam vyzerá rovnako, ako pred päťdesiatimi rokmi, ako pred sto rokmi. Len možno pribudli čerpadlá na vodu, hadice a postrekovače a rýle niekde nahradili rotavátory alebo malé pluhy. Inak ide všetko po starom, všetko sa robí stále rovnako. Stále tam drhnú väčšinou dôchodcovia a mladí zo záhrad utekajú.
Čudujete sa im?
Ja nie, ja by som z takej záhrady tiež utiekol. Ušiel som z nej ako mladý a ušiel by som z nej aj teraz, ako starší.
Tak prečo som v záhrade každý deň, a rád?
Pretože v našej záhrade sa niečo zmenilo, veľa tam toho je iné, ako bývalo v minulosti.
Najprv sa ale niečo muselo zmeniť v našich hlavách. Slogan „Čo by som sa nenadrel, keď sa môžem“ sme nahradili heslom „Pracuj rozumnejšie, nie tvrdšie“.
Nad tým, čo robíme alebo sa chystáme robiť, premýšľame. A pozorujeme. Nemyslíme si totiž, že slogan „Keď to nejde, pridaj ešte viac“ je znakom usilovnosti, ale je známkou hlúposti, zadubenosti. A za vetu „To sme vždy tak robili“ by som bil ľudí konským bičom po rukách. Nikdy som neholdoval cenzúre literatúry, ale mnohé staršie záhradkárske príručky by som pálil na hranici.
Dnes má takmer každý prístup k internetu. Tak prečo na takmer každú vychytávku alebo novú ovocnú rastlinu v našej záhrade počúvame stále to isté: „Kto ste kde našli?“. No na internete, čo na ňom preboha robíte vy, keď ste to tiež nenašli, kde ten svoj čas a mozog zabíjate?
Permakultúra nie je nijaká novinka, je dávno a dobre zdokumentovaná, popísaná v literatúre aj na internetových videách, jej princípy sú dávno na mnohých miestach overené a potvrdené. Vidno ich cez plot aj v našej záhrade, nikomu ich netajíme a na požiadanie ich vysvetlíme aj v súvislostiach. A potom vidíme gazdinú s motykou v ruke, záhon beznádejne vyprahnutý, zelenina trpiaca suchom. Čo ste sa s koňom zrazili?
A potom sa čudujete, že mladí nechcú v záhrade pomáhať. Vidia to, čo som videl ja ako mladý kedysi, tú beznádejnú neefektívnosť práce takýmto spôsobmi. Vidia ako donemoty robíte to isté a stále prehrávate boj s prírodou. Možno nevedia, ale tušia, že to predsa musí ísť aj inak.
Že rýľovanie o kopávanie sa dá nahradiť oveľa ľahším a menej náročným mulčovaním tu píšem pravidelne. Že nástieľka pomáha tiež šetriť vodu rastlinám opakujeme dookola. Že pridáva humus do pôdy a netreba potom prihnojovať je tiež fakt. Že monokultúry sú náchylné na inváziu škodcov a rastliny treba kombinovať prízvukujem každému. Len jeden zo sta ma vypočuje. Ostatní stále nadávajú, že mladí sú leniví a nechcú v záhrade pomáhať.
Ja si to nemyslím. Mladí sú možno pohodlní, ale určite nechcú vykonávať zbytočnú drinu. Ide to aj inak a ak to nevedia, tak to určite tušia, ako ja pred štyridsiatimi rokmi.
Ak mladí nechcú robiť v záhrade, je to vaša vina. Ste hlúpi, zaostalí, neschopní sa učiť. A oni to na vás vidia.
