Keď sme kupovali záhradu, hneď za domom stál starý drevený ovčín, naklonený k zemi. Nič také sme na pozemku nechceli, tak sme plánovali ako sa ho zbavíme a čo najlepšie využijeme zvyšky. A aj sme začali s jeho likvidáciou. Teraz už by malo byť všetko hotové.
Drevo ošetrené dechtom či olejom nie je vhodné na ďalšie použitie v prírodnej záhrade. Takže sme ho nevedeli použiť na vyvýšené záhony alebo oporné múriky či terasy. Nakoniec sme sa rozhodli, že drevo z ovčína darujeme za rozobratie a odvoz a nechali sme si len pálenú škridlu. Vadné kusy išli ako podklad do bylinkovej špirály, zdravé kusy sme neskôr použili na opravu strechy domu.
Po zbúraní ovčína ostala na zemi hrubá vrstva ovčieho hnoja a pod ňou zvyšky podlahy, o ktorej sme nevedeli, že existuje. Objavila až vtedy, keď som začal hnoj navážať do vyvýšených záhonov. Do prvého na jar a do druhého na jeseň. Odstránili sme aj kamene, ktorých tu tiež bolo požehnane. Nakoniec na mieste ovčina zaostala len plytká nevzhľadná jama. Čo s ňou?
Kúsok vedľa je naše malé vodné dielo, ktorým odvádzame podzemnú vodu z tejto časti priamo do járku pri dvore. Zem skončila v druhom vyvýšenom záhone, ale tá so štrkom ostala ležať medzi járkami a ovčínom. Nechali sme dážď, nech zmyje zem z okrúhliakov, tie potom Olinka zhromaždila okolo základných kameňov budúcej skalky pri budúcej terase. Ostala samotná zemina.
Tú som teraz nahádzal do nerovností vo zvyšku hnoja, premiešal a železnými hrabľami urovnal. Ešte to zakryjeme mulčom a bude to ideálne miesto pre pestovanie tekvíc. Tie vydolujú zo zeme všetky živiny, nech ich voda zbytočne nedoplaví zo záhrady. Plocha bývalého ovčína je už kompletne zarovnaná a kto nepozná záhradu alebo nevidel našu fotoknihu o nej, tak už toto leto nebude tušiť, že tu kedysi stála stará oštara a kazila nie len výhľad do záhrady.
