U nás máme asi 400 koreňov vŕby, ktorú pestujeme na prútiky do štiepkovača aj na oplotenia, starosti nám ale robila vŕba u susedov, ktorá nivočila novú strechu. Už je po probléme.
Vŕba mala takmer desať metrov
Plechová strecha dostávala zabrať
Pri výmene strešnej krytiny chlapi vŕbu zrezali, ale vŕba je burina a keď má vodu, rastie ako divá. A susedka sama sa nemala k činu ani k objednaniu pilčíka. Strom stál asi meter od domu, naklonený k nemu a konáre viseli na strechu a pri každom vetre bolo počuť, ako sa po nej šúchajú. Nechcel som sa vyhrážať právnikom, ani regresom z poisťovne, snažil som sa susedku „dokopať“ k tomu, aby s tou vŕbou niečo robila, dom je niekoľko rokov neobývaný a ani ona už nechodí pravidelne, ako predtým. Nakoniec súhlasila s tým, že ju môžeme aj my orezať. Než sme sa k tomu dostali, pre to, ako to na jar vyzeralo a ako som musel riešiť svoje problémy, Olinka sa s ňou znova stretla a dostali sme povolenie vŕbu úplne spíliť.
Spíliť dobre desaťmetrový strom a spustiť ho do úzkej medzery, aby neštrajchol našu strechu, ale ani strechu letnej kuchyne susedky, nezvalil sa na plot a nezrútil sa na železné sušiaky na prádlo, na to som si netrúfal, na druhej strane je jabloň, orech a muchovník. Takže to zase musím urobiť inak 😉
Štyri dni na rebríku
Nemôžem sedieť, nemôžem sa zohýnať, ale nadrapovať sa hore mi nikto nezakázal :o) Oddychovať ale musím, takže sme si prácu naplánovali na etapy. Plán bol taký, že využijeme naše teleskopické náradie a rebríky a očešeme zospodu postupne konáre a nakoniec spílim vrchovec.
Z rebríka postupne zospodu orezať
Takže prvý deň som využil náš osvedčený príručný šesťpriečkový rebrík Á-čko a odstránil najspodnejšie konáre. Tie sme zároveň strihali na 20-30 cm kusy a odnášali spod stromu k nám, kde sme z nich vyrábali drevené uhlie do záhonov a popol pre sliepky.
Dlhší rebrík dosiahne vyššie
Druhý deň som si zobral svoj starý hliníkový hasičský súťažný rebrík, oprel ho o strom a očesal o niečo vyššie konáre. Olinka istila rebrík a podávala mi náradie.
Tretí deň bol kritický. Aby som sa dostal naozaj hore, využil som trinásťpriečkový A-rebrík, spodok dosiahne do 3,5 m výšky. Viackrát som s ním manipuloval, veľa miesta na to nebolo a najmä spodok mal od pevného podkladu ďaleko. Pre istotu som rebrík fixoval malou gurtňou ku kmeňu. Stačí jeden neopatrný bočný náklon… a človek ide po kruhovej dráhe k zemi, pričom naberie slušnú rýchlosť…
Vrcholec už bol očesaný celkom slušne, ale potreboval by som ešte aspoň pol metra bezpečnej výšky, ale už som to naozaj nedal. Som síce bývalý hasič, to ovšem neznamená, že sa nebojím rizika. To znamená, že si uvedomujem, čo sa môže stať a postarám sa, aby som riziko eliminoval. Podstatou odvahy je rozvaha. Nakoniec som našiel pozíciu, z ktorej som dočiahol, kam som potreboval a pritom som bol v bezpečí. Aspoň som si to myslel 😉
Pripravení na finále
Aby som nič nenechal na náhodu, vrcholec som upravil asymetricky tak, aby mal tendenciu padať ku štadle a k orechu. A cez konár prehodil gurtňu a druhý koniec podal Olinke do ruky s inštrukciami. Už sme takto zrútili starú studňu a rovnako sme s kamarátovou pomocou spílili polámanú jabloň, tak vedela, čo má robiť, ak ma nechce v tej výške zabiť 😉
Pôjdeme k zemi. Teda mala by ísť len vŕba.
Teleskopickou akumulátorovou odvetvovacou pílkou z Lidla som som kmienik vrcholca narezal do vyše polovice šikmým rezom, aby som „donútil“ padať vrchovec po kružnici s tým, že ho Olinka odtiahne odo mňa. Zišiel som dolu, aby som ťahom zistil, ako sme na tom. Nechcelo sa mu dole. Opäť som vyšplhal do výšky na rebrík, natiahol sa s teleskopickou reťazovkou a prehĺbil rez. A zišiel dole, aby som zistil, že strom stále drží ako helvétska viera.
Tretí raz som s pílou v ruke vyšplhal hore, trošku zarezal a ozvalo sa zlovestné zapraskanie. Než som si uvedomil, čo sa deje, Olinka mocne zatiahla za lano a padajúci vrcholec vŕby odtiahla od kmeňa a odo mňa. Len trochu drgol bokom do kmeňa a ten do rebríka. Mal som jasno v tom, že v prípade krízového vývoja kašlem na pílu, prvá ide k zemi, skôr než ja, aby som mal voľné ruky na zachytenie sa. Ovšem pri bočnom páde rebríka vo výške 5 metrov… Je dobré pamätať si horolezecké „tri pevné body“ a mať ten rebrík uviazaný ku kmeňu 😉
Všetci bezpečne na zemi
Ani píla ani ja sme neopustili rebrík a vrcholec bezpečne pristál na zemi, dosť ďaleko od Olinky aj ostatných predmetov a drevín. Zišiel som teda dole odložiť pílu, potom uvoľnil rebrík a mohli sme začať upratovať 🙂
Už to len dokončiť
Ešte raz som použil A-čko rebrík 6 priečok, pretože som nechcel kmeň stromu rozrezávať na zemi v tom bordeli. Tak som ho bral po malých polienkach postupne zhora akumulátorovou reťazovou pílou na dve baterky. A keďže surové drevo sa ťažko štiepe s mojím chrbátom, rozrezával som ho pílou na polovice alebo štvrtinky, ľahšie sa bude odnášať. Len píla, hoci má lištu 40 cm, rezať s ňou takto veľké polienka nedokáže hodinu. Je to skôr na tenšie konáre. Nevadí, baterky sa dajú dobiť. Elektrickú reťazovku som použiť nechcel, dosť komplikovane by sa mi sem naťahoval od nás kábel.
Vŕba bola zvnútra už pekne nahnitá
Akupíla Parkside je šikovný pomocník
A je upratané
Naposledy sme sa vrátili do susedného dvora, upratali posledné zvyšky z vŕby a môžeme byť spokojní. Len po viacerých dažďoch pre istotu skontrolujeme krytinu, či plech predsa len nebude treba natrieť.
