Malé vodné dielo

Voda je pre záhradkára dôležitá. Keď je jej málo, je to problém. Ale rovnako je problém vtedy, keď je vody priveľa. Pred nadmerným množstvom vody v našej záhrade nás varovali známi už pred jej kúpou. A aj sami sme videli, že vody je tu skôr viac, než menej. No záhradu sme kúpili s cieľom šetrne sa vody zbaviť tam, kde jej je priveľa a využiť ju priamo tam, kde je.

Voda sa hromadila v mieste, kde záhrada prechádza vo dvor popri dome. Vlani vo februári sa tade nedalo prejsť, aby sa topánky nezaborili do trávy po členky. Ďalej popri plote bol náznak bývalého járku, tak sme ho prečistili a prekopali krížom cez dvor až k prístrešku, aby sme „odpustili“ nahromadenú vodu odtiaľ. Priepust som prekryl plastovou paletou a ďalej v trávniku som položil trojmetrovú dosku, nech sa dá chodiť aspoň trochu po suchom. Ďalej hore už vody ubúdalo, mokrý úsek končil pri starom asi metrovom pníku, kde dnes stojí okrasná vŕba. Pár metrov odtiaľ, smerom k starej jabloni, je už sucho aj po najväčších dažďoch. Na šírku bolo vlhko od susedovho domu na juhu až po severný plot, okolo ovčína a pri studni.

Úplne iná situácia bola, keď nepršalo. V járku trochu tiekla voda, najviac zo svahu pod ovčínom, ale jeden prúd vody stekal asi päť metrov vyššie nad senníkom. Označil som to miesto, ako „prameň“. Voda tu zo zeme vyvierala na povrch. Od domu na juhu asi päť metrov na šírku.

Všetci ľudia vraveli, že náš pozemok tvorí lievik medzi susednými pozemkami a po ňom steká voda z kopca dolu po záhrade a do dvora.

WTF?

Ako je možné, že po našej lúke tečie voda dolu kopcom a po susedných záhradách nie? Prečo je mokrá len naša záhrada a susedov záhrady nie? Tu niečo nesedí.

Iste, na susedovom dome nie sú z našej strany čatorne, ale toľko vody zo strechy nenatečie, aby to vysvetľovalo jej veľké množstvo aj niekoľko dní po dažďoch. Navyše zo strechy kvapká rovno do malého járku, ktorý ústi do odvodňovacieho járku popri dvore.

Koncom leta ma navštívil strýko, ktorý už od mladi dokáže s prútikom nájsť vodu. Kedysi som to skúšal aj ja, no neúspešne. Keď sme sedeli pri grile a bavili sa o našej záhrade a o vode, kázal si priniesť dva železné prúty. Mal som po ruke len polmetrové háky k sádrokartónom. Zohol si ich do dlaní, pochodil po pozemku a potom mi ich dal do ruky. Na tých istých miestach, kde jemu, sa prútiky hýbali aj mne. Nemal som dôvod neveriť jemu ani prútikom.

O pár dní, keď sa strýko vrátil domov, som si v záhrade prieskum s prútikmi zopakoval. Tentoraz dole pred prístreškom. Tam, kde nás voda trápila najviac. Pre istotu som pochodil pozemok severojužným smerom aj východozápadným. V päťmetrových rozostupoch. A vyznačil som si miesta, kde som zaznamenal vodu. Nikoho asi neprekvapí, že onen prameň bol na „trase“ vody, ktorú som vyznačil pri pochôdzke s prútikmi.

Všetci tvrdili, že voda sa valí dolu svahom. A pri pohľade zdola záhrady hore by sa mohlo zdať, že to tak je. Lenže. Hoci sú pozdĺžne hranice nášho aj susedných pozemkov viac-menej rovnobežné, určite nie sú rovnobežné so spojnicou spodku záhrady a vrcholu pomyselného kužeľa, najvyššieho bodu v okolí. Navyše na vrchu záhrady sú vymleté dve koľaje, šikmo na pozdĺžnu os pozemku, asi v uhle 60°, smerujú zdola vľavo doprava hore.

A v rovnakom uhle smerujú vyznačené vodné toky pod povrchom dole v záhrade. V asi štyri až päťmetrových vzdialenostiach od seba.

Ako sa presvedčiť, či tam pod zemou je naozaj voda a ako je hlboko? Jeden dôkaz som mal.

Keď sme bagrom kopali základy vyvýšených záhonov, bagrista šiel na jedom mieste lyžicou o niečo hlbšie, ako požadovaných 50 centimetrov. Okamžite sa tam objavila voda a dosť dlho sa držala vo výkope, hoci nepršalo. A po každom daždi sa objavila znova. A na tom mieste sa objavil veľký štrk ako z rieky.

Pol metrová hĺbka je na našom pozemku hranicou, kedy sa úrodná zem zrazu mení na íl. Overil som si to vždy, keď som kopal jamu na strom alebo krík. Íl veľmi rýchlo nasiakne vodou a vytvorí nepriepustnú vrstvu, po ktorej voda v humuse tečie ako v špongii. Keďže ale dole netečie rovnomerne, ale hromadí sa v prúdoch, musí tam byť ešte niečo.

Zobral som rýľ a na dvoch miestach „po prúde“ s najsilnejším signálom vody som začal kopať jamy. Dlho nič, až sa Olinka pýtala, či tam tá voda je naozaj, či prútiky neklamú. No stačilo ešte dva razy kopnúť a objavila sa na dne voda, ktorá začala celkom rýchlo stúpať. Mal som dve malé jazierka. Začal som od járku pri prístrešku na konci nášho domu kopať stružku k prvému a potom som sa napojil aj na druhé. Voda začala z jazierok odtekať dolu járkom, okolo dvora až do uličného járku popri ceste za bránou.

Pri kopaní oných zberných jazierok som si nemohol nevšimnúť, že tam, kde mi prútiky ukázali prúd vody pod zemou, sa vyskytoval štrk. Také štrkové pásy, povedal by som podzemné potôčiky. Na rozhraní humusu a ílu. A v nich tiekla voda. Šikmo našou záhradou, od severných susedov k južným. Keby tam nestál dom a jeho betónové základy.

Voda tečie štrkovými potôčikmi pod úrodnou vrstvou zeme na ílovom podloží v pol metrovej hĺbke šikmo dolu záhradou pod uhlom asi 60°, narazí do základov domu a pretože nemôže tiecť ďalej, hromadí sa v pôde a zamokruje ju. Keď pretečie zemou až dole k járku, odtečie do potoka. A my musíme chodiť po bahne.

Vlastne už nemusíme. Vďaka môjmu strýkovi Karolovi a železným prútikom už viem, kde sú tie podzemné potôčiky.

Pri kopaní zberných jám som si všimol tie štrkové pásy. Vykopal som jamy aj odtokové brázdy tak, aby hladina vody v jamách bola nižšie, ako sú uložené pásy štrku. Voda teda z pozemných tokov vytečie do jamy a je odvedená do járku, takže sa už nedostane hore do štrkových pásov za jamou. Pás zeme od jamy po základ sa za pár dní vysušil. A aj keď poprší, je tu mäkko, ale len mäkko, topánky sa nám nezabárajú do bahna ani neničíme trávu. Voda je zberaná hneď za ovčínom a odvedená mimo trávnik. V tomto mieste sa záhrada zvažuje do dvora, ale tu sa tiež znižuje vrstva humusu až na nejakých 25 cm. Zrejme tu sa pôda intenzívne neobrábala, ako vyššie.

Na jeseň som vytvoril toto naše malé vodné dielo a odvtedy nemáme problém s nadbytkom vody v záhrade. V odvodňovacích stružkách som ešte objavil pár miest s jemným štrkom, tak som tu vytvoril ďalšie zberné jamky. Je zaujímavé pozorovať, ako niekoľko centimetrov nad hladinou vody z boku jamy vyvierajú malé pramienky a vytrvalo zásobujú odtok vodou. Tou vodou, ktorá by inak prúdila pod našimi nohami k základu susedovho domu a strpčovala by nám vždy na jar aj na jeseň život tak, ako ho strpčovala bývalým majiteľom.

Len ma prekvapuje, že za sto rokov, čo tu náš dom stojí, nikto neprišiel na to, že voda do záhrady netečie zhora rovnobežne s jej dlhými hranicami, ale pekne z boku. Z najvyššie kopca okresu, na ktorom stojí vysielač a všetci naň vidia.

Raz za čas musím v zberných jamách vybrať z dna sedimenty, nanosenú zem. Používam ju buď do vyvýšeného záhona alebo na vyplnenie nerovností v blízkom okolí. Stále sa jedná o provizórium, na ktorom som si overil, že viem narábať s prútikmi a hľadať vodu aj svoju teóriu o pôvode vody v našej záhrade. Nad prístreškom máme naplánované aj jazierko a bahenné rastlinstvo a vieme, ako ho budeme zásobovať vodou. Keď bude na rade jeho výstavba, urobíme aj trvalé odvodnenie tejto časti záhrady práve do jazierka. Olinkiným snom bolo mať vlastný potôčik na záhrade a nie sme ďaleko od toho, aby sa jej aj tento sen vyplnil.

Apropo, pri kopaní stružiek aj jám sme objavili také množstvo štrku, že na vybudovanie potôčika zrejme už žiadny štrk nebudeme musieť kupovať. Kdekoľvek u nás dole zakopneme, nejaký okrúhliak nájdeme 😉