Pre niektorých záhradkárov je burina večný problém a večný nikdy nekončiaci boj. Aj my sme samozrejme riešili podporu rastu pestovaných rastlín a utlmenie tých nežiadúcich. Výrazná zmena našich postojov nastala s rozšírením pestovania o chov. Ako to už býva v komplexnejších gazdovstvách, z problému sa zrazu stala príležitosť, z odpadu cenná surovina.
Vedeli ste, že pojem „burina“ je zavedený len v modernej „západnej“ civilizácii? V pôvodných národoch takýto pojem nepoznajú a pri pestovaní poľnohospodárskych plodín-potravín používajú výraz vo význame „sprievodné rastliny“. U nás sme si pod tlakom korporácií a médií zvykli rozlišovať „kultúrne plodiny“ a „burina“. Teda rastliny, ktoré cielene pestujeme a tie, ktoré nepestujeme ale oberajú nás o živiny a vodu. Problém o to vypuklejší, ak nepestujeme prirodzeným spôsobom to, čomu sa na danom mieste darí, ale hlava-nehlava to, o čo je práve záujem, čo je módne a na čo sú dotácie. Bez ohľadu na pôdne, vodné a klimatické podmienky, zato s výrazným hnojením pre zmenu pôdy a zavlažovaním. A potom už len stačí vyhlásiť „boj burine“ a začať ju bezhlavo chemicky likvidovať. Samozrejme predtým vydáme príručky so zoznamom najväčších burín, necháme spropagovať médiami a potom necháme drobných pestovateľov aj veľkopodniky zlikvidovať rozsiahle plochy rastlín, ktoré ani tak veľmi neškodia produkcii potravín, ako farmaceutickému priemyslu, lebo sú „náhodou“ liečivé a zadarmo. Po pár dekádach si mladí ani nespomenú, že ako deti sme zbierali liečivé rastliny v škole a súťažili, kto viac, pre Slovakofarmu Hlohovec. No ale šípky ani podbeľ sa nedajú patentovať, zato syntetická molekula áno. Aj tá na postrek „burín“. A štátny podnik privatizovať a potom predať zahraničnej konkurencii, pardón, technologickému partnerovi. Z fabriky ostane možno sklad, technológie sa zošrotujú, majstri vymrú a liečivé buriny postrekujú.
Ale nechal som sa uniesť. Nebojte, Štokholmským komplexom netrpím 😀 Skrátka a dobre, rastliny, ktoré na konkrétnom mieste cielene nepestujeme ako potravinu či okrasnú zbytočnosť, tam rastú pre to, že na to majú Prírodou daný svoj dôvod a poslanie vo Veľkej Sukcesii. Najčastejšie zabrániť erózii pôdy slnkom, vetrom a vodou, keď snaživý ale nevzdelaný záhradkár pôdu dôkladne zrotavátoruje alebo vytrvalo okopáva, lebo to kedysi tak počul, videl, ale zabudol pri tom rozmýšľať. Ďalej sú buriny prítomné v trávniku, lebo komplexnejší porast je odolný klimatickým vplyvom (áno, aj klimatickej zmene – proti ktorej netreba bojovať (a zahynúť) ale prispôsobiť sa, aby sme nezahynuli). No a samozrejme je to predvoj vyšších druhov a drevín, takže úplne voľný priebeh tomu dať nemôžeme, to je naozaj pravda.
No ani tak nedostáva u nás chémia priestor, pravda pokiaľ sa nám „náhodou“ nezatúla od suseda. Mechanická likvidácia, či skôr umravňovanie do patričných množstiev je možno na prvý pohľad náročnejšie na chlebovú energiu, no zato trvácnejšie a z dlhodobého hľadiska výhodnejšie.
A tak sa pŕhľava pestuje na vybraných miestach, aby slúžila ako zdroj na výrobu postreku proti voškám alebo ako hnojivo pre rastliny náročné na dusík. Vratič na postrek proti hubovitým chorobám (múčnatka), skorocel na zahojenie rezných rán a oderkov (napr. po porezaní pýrom pri jeho vytrhávaní), ďalej ľubovník, podbeľ, repík, rebríček atď atď.
No keď je niečoho veľa, tak je toho veľa. Trochu pýru nezaškodí, keď ochráni jahody pred vyschnutím v horúčavách. Ale pestovanie u nás je hlavne o udržiavaní nastolenej rovnováhy v prospech potravín (zelenina, bobuľoviny aj stromy) aj keď s podporou „burín“, ale ich prebytok je potrebné riešiť. Sukcesia je pekná vec, ale my chceme „zamraziť“ záhradu vo vegetačnom čase v stave, kedy je pre nás efektívna aj efektná. Tak ako každý záhradkár a pestovateľ. Takže pre naše potreby prebytočné sprievodné rastliny kosíme, trháme, striháme. A po uschnutí išli väčšinou na kompost.
Teraz však pri ich trhaní nemám pocit, že to musím urobiť a že by tej buriny mohlo byť menej. Dokonca sa občas aj poteším pupencu. lebo ho veľmi zbožňujú naše sliepky. S chuťou sa púšťajú do šťavnatých listov, keď nemajú vo výbehu zelenú alebo ešte radšej bordovú lobodu. Alebo keď už obzobali prebytočné prúty vŕby. Dokonca im chutia aj žltobiele kvietky a lístky rastliny ktorá sa v posledných rokoch rozmohla v záhrade aj jej okolí.
Vytrhať pupenec je jedna vec, ale nechať ho len tak ležať na tráve znamená, že môže opätovne zakoreniť. No keď ho odnesiem sliepkam, zaručene sa z neho nestane nová rastlina, no celkom určite pekné veľké vajíčko s krásne tmavožltým stredom. A do kompostu sa každá takto spracovaná sprievodná rastlina dostane o čosi neskôr 😉 Bez obáv, že by snáď vyklíčila zo semena.
A tak v jednom raze si pochutnávam na malinách, vytrhávam prerastený pýr a s ním aj pupenec a kŕmim sliepky. Ušetrím na vitamínových prípravkoch aj na chemických postrekoch a stále som na čerstvom vzduchu. Postupne uzatváram kolobeh živín na našom pozemku a premieňam všetko na užitočné vstupy do našej kuchyne.
