Pomaly končí sezóna pestovania paradajok. Opäť, tak ako po minulé roky, sme mali bohatú úrodu. Skôr však, než prišiel čas ich konca, sme začali likvidovať jednu špeciálnu odrodu. Boli sme požiadaní, aby sme dopestovali jeden rodinný druh rajčín. No nám sa nepáčili.
Obľúbili sme si kríčkové paradajky. Vo väčšine záhrad ani nepotrebujú opory, pretože dorastajú len do malej výšky. U nás to však neplatí, majú výživnú pôdu aj dostatok vody pod povrchom, takže nebýva výnimkou ani 9 kilo úrody na kríku. A takú váhu už im musí pomáhať držať poriadny kolík.
A do takejto pôdy sme zasadili pár sadeníc rajčín vysokých dva metre, rástli ako bláznivé, s plodmi tak do dlane, dobre cez pol kila jeden. Plody však mali členitý vráskavý povrch, rýchlo rástli ba až praskali, keď sa nezobrali v ten jediný správny deň a dobre že nie tú správnu hodinu dozretia. To my s našimi kríčkovými nepoznáme, tam týždeň hore dolu nehrá rolu.
Na pár sadeniciach bolo toľko plodov, že ani objednávatelia ich nestíhali konzumovať, nepomohlo ani to, že sme ich jedli občas aj my a zopár ich skončilo v tohoročnom leči. Skrátka začali hniť na koreni.
Nedalo sa robiť nič iné, len začať likvidovať komplet rastliny. Odstrihli sme ich nad zemou, drevený kolík som vytiahol a s kovovou špirálou odniesol na kompost. Pretože používame prírodné špagáty, stačilo špirálu vykrútiť a nechať rastlinu jej recyklačnému osudu.
Pretože včielky samotárky aj včely medonosné sú beťárky, lietajú si z kvietka na kvietok a opeľujú ich krížom-krážom, tak nebudeme riskovať zbastardenie našich osvedčených odrôd paradajok týmto kečupovým hnojom a tento rok semená rajčín nezbierame. A budúci rok tieto rajčiny ani nevysejeme.
Ako som vypozoroval, dobre by sa im darilo v suchej a možno menej kvalitnej pôde, kde by veľkosť rastlín aj plodov reguloval gazda zálievkou. Ako ideálne miesto vidím napríklad Hurbanovo. Ale u nás, kde je dostatok živín aj vlahy aj bez dažďa, sa paradajky zbláznili a nezmestili sa do kože. Doslova. A pretože ani kečup nevaríme, sú pre nás skôr príťažou ako osohom.
