Kým začiatkom leta sme čakali, kedy konečne paradajky začnú meniť farbu zozelenej na červenú, tak koncom leta už zase nevieme, kedy ich budeme všetky jesť. K tomu sa pridali dozrievajúce papriky. Na raňajky ich zjeme obmedzené množstvo, ku grilu takisto. Padlo rozhodnutie: pôjdu do hrnca!
Aby Olinka raz a navždy sa zbavila problému kypiaceho hrnca, rozhodla sa zaobstarať si hrniec poriadny. A hlavne veľký. Osemnásťlitrový antikorový pristál nedávno v jej kuchyni. Tak snáď teraz už nijaký lekvár alebo kapustnica z hrnca nevybehne!
Na deň, kedy sa predpoveď zastrájala dažďom, sme si naplánovali dve veci. Ja pôjdem do klubu opraviť jedno havarované lietadlo a Olinka po práci bude variť lečo. Deň predtým sem v záhrade naoberali dostatok paradajok aj paprík, aby nám do leča nič nechýbalo.
V piatok si počasie opäť robilo, čo chcelo, takže opäť ani na obed ani popoludní nepršalo. Sľuby sa ale majú plniť bez ohľadu na predpovede a tak som si ja Jaka opravil a zatiaľ Olinka doma očistila suroviny. Domov som prišiel večer akurát včas, aby som mohol miešať varechou vo veľkom hrnci, zatiaľ čo Olinka ďalej krájala pripravené paradajky a papriky. A tak sme spoločne to lečo uvarili.
Keď bolo hotové, Olinka ním naplnila dvanásť sedemdecový sklenených pohárov na zimu a jar a ešte ostalo dosť, aby sme mohli mať lečo na večeru nasledujúci deň. Stačilo pridať vajíčko, krátko povariť a chutná večera z vlastnej záhrady bola na stole.
A kedykoľvek v zime budeme mať chuť na niečo dobré, jeden z pohárov skončí v menšom hrnci. Pridáme opäť vajíčka, ktoré máme z domáceho chovu (zatiaľ nie vlastného), možno kúsok klobásy a výsledok našej práce v lete nás zasýti. Mohli by sme si síce aj v zime kúpiť paradajky vypestované v kokosovom substráte za pomoci umelých výživných roztokov a k tomu papriky v supermarkete, ale to by to lečo nemalo ani chuť ani nijakú výživovú hodnotu. O týchto našich naopak presne vieme, ako sme ich vypestovali, čo sme do nich dali a hlavne, čo sme do nich nedali, aby boli naozaj jedlé.
