Priznám sa, že som taký Budajov vegetarián. Zjem kopu zeleniny, kvantum ovocia, ale veľmi rád si pochutím na mäse. Možno som aj tvrdohlavý ako medveď, idem si za svojím a je mi jedno, čo kto vraví alebo si myslí. A som hrdý, že si dokážem svoje jedlo zaobstarať sám.
Potravinová sebestačnosť sa totiž buduje od rodiny, nie od štátu. Je mi v podstate jedno, koľko stojí nafta do áut, ktorými sa dovážajú potraviny, nečakám že nemecký obchodník mi doručí do predajne so samoobslužnými pokladňami tie najlepšie potraviny. Nech si ich strčí tam, kde aj tak nakoniec skončia. Samozrejme, že aj my kupujeme potraviny v obchodoch. Ale je to len časť potravín, a keď to nejde v slovenských obchodoch (nie, ten oranžový skutočne ignorujem, lebo blivajzy nejem), tak sa snažíme slovenské výrobky, aj keď sa bohužiaľ naplnilo moje proroctvo spred pár rokov, že my si svoje šmejdy dokážeme vyrobiť aj sami, bez Poliakov. A tak nákup zásadne s okuliarmi a čítať etikety.
Preto ma poteší vždy, keď dokážeme zvýšiť podiel nami vyrobených potravín a tým znížiť závislosť od tých kupovaných. Myslím si totiž, že súčasný trend aplikácií a zliav smeruje k jednému: zberu dát a plánovaniu prídelového systému. Ceny rastú pred očami, začať robiť niečo proti tomu už včera bolo neskoro.
Že domáce potraviny chutia inak, ako tie kupované, vám potvrdí každý, kto hydinu nechová kupovanými lacnými zmeskami. Aj tu treba čítať etikety, hoci niektorí sa radšej budú sťažovať, aké choroby ich kvária a koľko dajú za lieky. Nuž, keď na to majú… A tak každý rok rozširujeme chov. A mám ešte aj nejaké plány 😉
Takže z času na čas sa na našich tanieroch objaví ekologicky pripravené kurča. Teda na solárnej elektrine upečené, tentoraz to bol statný päťmesačný kohútik. Olinka nakrájala našu vlastnú dopestovanú cibuľu, k tomu jednu obrovskú cviklu a na to položila kohútika.
Že chutil znamenite svedčí aj táto fotka. Než som si uvedomil, že by to bolo nafotiť, kus kohúta už bol preč. Tak akurát primerane mastný pustil šťavu, takže sa nič nepripieklo a kvalitné mäso s dusenou zeleninou je výborná kombinácia. Najprv pečený pod alobalom, nakoniec zapečený bez. Voňalo to aj nášmu psíkovi a hoci snoril pod stolom, či niečo podeň nespadlo, je slušne vychovaný a vie, že keď dojeme, dostane aj on. Stačí, že vidí v našich rukách svoju červenú misku a už sa oblizuje a mľaská, teší sa na tie dobroty od nás. A že na takom tri a pol kilovom kohútovi sú aj chutné kosti aj chrumkavá koža a všetkým nám je to na viac ako dva obedy.
Mať vlastné potraviny a vlastnú elektrinu na ich spracovanie je pocit na nezaplatenie. Sme ďaleko od stopercentnej sebestačnosti, ale každým rokom je to viac a viac.