Dnes si už málokto pamätá, čo ľudia chceli, keď štrngali v chladnej jeseni na námestiach, hlavne že je sviatok a voľný deň v zamestnaní. Ja mám štvrtok voľný tak či tak, takže som sa zobudil ráno v našej záhrade a keď som sa postaral o naše živé tvory, dal som sa chystať raňajky aj sebe.
Bylinky na čaj sa ešte dajú stále nazbierať čerstvé, ale pohodlnejšie je dať si do šálky zo sušených, čo Olinka nazbierala skôr. Z chladničky si prinesiem kváskový chlieb, šunku, syr a dve varené z našich vajec. A samozrejme nazbieram na vyvýšenom záhone čerstvú papriku, lebo rajčiny už naozaj nedokážu dozrieť.
Štandardne v takomto čase oberiem z každého kríka tú najkrajšiu. No z každého úplne nie, toľko zjesť nevládzem, ale tak ako je na fotke, to je moja denná dávka k raňajkám. Keď sú veľké, ako tieto, tak štyri stačia, keď sú menšie, je ich viac. Trošku viac babrania je s čistením, ale to nič, veď nehorí, nie je sa kam ponáhľať. V robote sú iní a dneska zase nikto nič nerobí, veď sviatok.
Stále viac ľudí si dnes myslí, že v osemdesiatom deviatom išlo o dobre zorganizovaný štátny prevrat a zmenu režimu v rámci globalizácie (teda globálneho riadenia produktívnych síl a zdrojov). Voľný pohyb, demokracia a sloboda (prejavu aj po prejave) bola zbožným želaním ľudu a medovým motúzom novodobej šľachty pre plebs. Lebo inak by nebolo možné 17. november oslavovať ako sviatok slobody a demokracie. No keď môže katolícke Slovensko mať sviatok Cyrila a Metoda, ako nositeľov kultúry a písma, ktoré nepoužívame a ktorých nositelia sú teraz našimi oficiálnymi úhlavnými nepriateľmi, tak prečo nie.
Priznám sa, že nie všetky papriky boli v tento deň také veľké, ako tie, ktoré som najskôr odfotil a potom na raňajky zjedol. Ale uznajte, že v druhej polovici novembra zberať zo záhonov takúto čerstvú papriku naozaj stojí za to mať svoju vlastnú záhradu. Pretože okrem toho, že môžem tejto zeleniny zjesť, koľko vládzem, viem aj to, ako sme ju pestovali a že sa nemusím báť, čo zvyšky umelých hnojív a ochranných postrekov urobia s mojím pankreasom alebo pečeňou. Navyše jej „uskladnenie“ na koreni nás tiež nič nestálo.
Susedia zlikvidovali porasty zeleniny pred dvomi mesiacmi. Lebo podľa kalendára treba orať. Polemizujem s tým, že treba orať (tieto papriky aj iná zelenina nevideli nie pluh, nie rotavátor, ani rýľ za sedem rokov, čo túto záhradu máme) aj s tým, že v tomto čase. Keď sa mení podnebie, staré pranostiky prestávajú platiť. Susedia už dva mesiace nemajú čerstvú zeleninu, my áno. Nakladanie ich stálo energiu, spracovanie octa telom ich bude tiež niečo stáť. Nemyslíš-zaplatíš.
O dva dni ale mal prísť mráz nie len na psa, ten má zateplenú a vystlanú búdu, ale aj na naše papriky. Tak som ich popoludní pred mrazivou nocou obral. Desaťlitrové vedro z 36 koreňov. To je posledná novembrová úroda. Uložené sú v studenom kamennom dome spolu so zelenou plastovou bedničkou tých spred dvoch týždňov, odkiaľ si každý deň berieme či už do bytovky alebo na raňajky, keď sme v záhrade. Mnohí sa pýtajú, čo sa dá v zime v záhrade robiť, ja už ani neodpovedám. Kto vie, nepýta sa, kto sa pýta, ten si to nevie predstaviť.
Týždeň pred zberom sme mali v záhrade návštevu. A tá sa čudovala, že máme ešte papriky na záhonoch, veď vraj nedozrejú. „Zrelé sú“, ukazujem. Že teda nevyrastú. A načo? Neplatím za ne za kus, ani za kilo. Len prídem, postojačky si zopár odtrhnem a zjem. Nepotrebujem výstavné kusy vyhnané NPK do veľkosti, ide mi o ich energiu, zdravie, vitamíny. A mám ich. Kto z vás to má, otázka klasika?
Takže som chymérickú slobodu oslávil skutočne slobodnými potravinami. Mojim paprikám je jedno, koľko stojí kilo v supermarkete, či je globálna energetická kríza alebo štrajkujú vodiči. Úplne odstrihnutí od vonkajších vplyvom nie sme, ale miera našej autarkie je každý rok vyššia.
