Tekvicu a tekvicové jedlá nemusím a svine nechováme. Ale oranžové tekvice hokaido mi chutia, či už pečené alebo ako polievka, a preto ich aj pestujeme. Našli sme im veľmi dobré miesto, kde nepotrebujú žiadnu starostlivosť. A za to, že sa do nich nestaráme, rastú ako divé a dávajú poriadnu úrodu.
Aj keď bolo leto suché, na našich tekviciach to nevidno. Možno preto, že na svojom stanovisku suchom netrpeli. A to boli po vysadení malých doma predpestovaných priesad poliate len dvakrát. Na jeseň, dokedy sme už dosť tekvíc rozdali alebo upiekli či uvarili, nám ich ostalo na uskladnenie asi šesťdesiat kusov. Nie všetky sú veľké, ale všetky sú jedlé.
Keď už bolo jasné, že teplo nebude a vystriedajú peknú jeseň daždivé dni, Olinka pozbierala tekvice a dala ich najprv preschnúť na gang. Potom až do tuhých mrazov vydržia aj na policiach v dome.
Pestované boli v dolnej časti záhrady, na mieste vedľa starého ovčína, kde bola kopa hnoja, ale aj kopa jabĺk a všeličo iné. A spodná voda. Aj vlani aj tento rok bolo všetko dobre zamulčované, aby ani burina nerástla ani sa voda bez úžitku neodparovala.
Tekvice začiatkom júla
Z deviatich zasadených priesad je to solídna úroda, čo poviete? A takmer bez roboty. Popri tekviciach sme tu mali aj nejaké cukety a pár koreňov uhoriek na armovaných sieťach.
Tak ako vlani, aj tento rok Olinka z pár tekvíc zobrala semiačka, nechala ich tri dni vo vode prekvasiť a potom usušiť. Na jar si opäť vysejeme nové hokaido. S ich pomocou rekultivujeme bývalé hnojisko a pochutnáme si na čipsoch z tekvice alebo skvelej polievke. Škoda nevyužiť také skvelé miesto, kde to rastie úplne samé.
