„Jahody sú v blate“, posťažovala sa cez plot jedna zo susediek. Koniec mája bol daždivý, trochu sa ochladilo po prvých horúčavách. A tak kým v polovici mája všetko rozkvitlo a prvé ovocie začalo dozrievať, koniec mája znamenal zhoršenie podmienok pre záhradkárov. A problémy pre jahody.
V duchu som susedku poľutoval. Naše jahody blatom rozhodne netrpeli. Ani tie na U-záhonoch, ani tie pod stromami. Červenali sa a usmievali na nás, doslova sa pýtali, aby sme ich odtrhli. A nám nebolo treba dva razy hovoriť. Prvé sladké plody nášho spoločného snaženia v novej záhrade mali pre nás obzvlášť výnimočnú a dobrú chuť 🙂
Nič viac totiž pre susedku a jej jahody urobiť nedokážeme. Darmo sme jej na jej zvedavé otázky už od začiatku obrábania tejto záhrady rozprávali, darmo to vidí cez nízky plot, že naše jahody na zemi neležia. Že sú ako v perinke v mulči. Buď zo slamy, alebo sena či čerstvej trávy. Keď som nedávno gazdovi na jeho ponosu, že vlaňajšie seno bude musieť spáliť, hovoril, aby ho použil ako mulč na jahody alebo proti burine či doň zasadil zemiaky, len kývol plecom.
Čo už. Keď ich baví najskôr jahody okopávať a zbavovať buriny (teda vysušovať pôdu okolo nich) a potom polievať, aby ich opäť museli okopávať a nakoniec im zrelé plody hnijú na zemi, je to ich vec, nie naša. Najprv sa sťažovali, že je sucho a nič nerastie. My sme mali pod vrstvou mulču vlahy dosť, nebolo treba nič polievať okrem čerstvo zasadených rastlín a vyvýšeného záhona. Dážď nám nechýbal, pôda je tu vlhká dosť, len treba vedieť s vlahou hospodáriť. No a keď popršalo, opäť sme počuli sťažnosti, že je všetko mokré a rastie burina. U nás opäť nič, lebo máme všade mulč.
Nikto z neba múdry nespadol, ale naučiť sa môže každý. Niekedy len stačí pozerať sa na svet okolo seba a otvoriť hlavu novým myšlienkam.
