Bylinková špirála

Už som ju viackrát spomínal, teraz vám ju ukážem. A popíšem, samozrejme, prečo sme bylinkovú špirálu budovali, ako sme to urobili, koľko to trvalo a odkiaľ sme zobrali tie tony materiálu. Možno vás budeme inšpirovať.

„Krášlite celú ulicu. Tu nikto takô nemá,“ povedala susedka, stará pani od vedľa, ktorá pravidelne pozoruje Olinku, ako pracuje v predzáhradke. Potešila sa, keď sme sa na jar predstavili ako noví majitelia záhrady, so slovami: „Jáj, mladí prišli do ulice, mladí.“

Všetko je relatívne, aj naša mladosť. Ale zrejme sme urobili viacerým v ulici radosť. Tým, že už tu nie sú ovce a neničia ploty, tým, že už tu nerastie všade pŕhľava, ale pestrofarebné kvety. A že to tu začína vyzerať k svetu.

Pri plánovaní záhrady pred kúpou a tesne po nej sme museli brať do úvahy veľa faktorov. Medzi nimi aj ten, že predzáhradka je najnižšie miesto na pozemku a že sa tu hromadí voda, po dažďoch aj pri topení snehu.

Sused ani nesadí zeleninu, vraj mu vždy odhnijú korene. Ja som zo žartu navrhol, že tu budeme pestovať ryžu, odolnú zime 😀 Ak sme z tohto kusu nevzhľadnej plochy trávy chceli urobiť niečo pekné, chcelo to nápad. A Olinka o nápady nemá núdzu. Na toto miesto, kde rástla len tráva, si vymyslela, okrem kvetov tesne pri dome a pri plote od cesty, aj kamennú bylinkovú špirálu. Základný materiál na ňu, kamene, sme priviezli zo starej záhrady v lete pri sťahovaní nádrže na vodu. Kameňov boli asi dve tony, v starej záhrade tvorili niekoľko múrikov pre skalky.

Stavbu špirály sme začali podkladom. Na vykosenú trávu sme položili štyri kusy textílie zo žochov, v ktorých sme na jar priviezli štiepku do dvora. Vytvorili sme kruh o priemere tri metre, cez ktorý by nemala prerásť burina do špirály.

Na fóliu som začal postupne klásť dovezené kamene tak, aby na seba pekne naväzovali a aby sa postupne dvíhali do výšky. Na spodok pod ne išli poškodené škridle v jednej vrstve. Po trištvrtekruhu som začal stáčať líniu dovnútra do špirály. A samozrejme som nezabudol „stavbu“ spevňovať dôkladnou väzbou kameňov. Mali by byť schopné udržať človeka. Teda Olinku 😉 Poviem, vám, že ako sa postupne míňali kamene, bolo čoraz horšie nájsť také, ktoré k sebe pasovali a dobre držali tvar.

Keď boli kamene pevne na sebe a stočené do špirály, prišiel čas naplniť špirálu materiálom. Na spodok vnútornej polovice sme nasypali úlomky škridlí, vykopané pri prístrešku pri vŕbach. Tvoria drenáž. Na ne prišla zemina. Nemusel som ju voziť z ďaleka, pri bylinkovej špirále som vykopal jamu. Ale nie preto, aby som získal hlinu do špirály.

Ako som spomínal, trávnik býva často zaplavovaný a vždy je tu mäkko. Stačí trocha kopnúť rýľom a narazíme na vodu. Aby sme sa jej zbavili, popri severnom plote sme nasadili vŕby. A pri špirále som vykopal jamu v tvare ľadvinky, priliehajúcej k špirále, hlbokú asi 40 centimetrov. Má zbierať prebytočnú vodu nie len zo samotnej špirály, ale aj trávnika okolo. Je dosť blízko odvodňovacej struhy, aby som ich mohol prepojiť a nadmernú vodu odviezť do járku za plotom. A zemina z jamy samozrejme skončila v špirále.

Ale bolo jej málo. Zvyšnú hlinu som v Motúčku doviezol z hliny z prvého vyvýšeného záhona. Pretože nakopaná hlina zvýši svoj objem asi o tretinu, nasypal som substrátu trochu viac, ako ho bude treba. A pár krát sme ho preliali vodou, nech sa zľahne trochu rýchlejšie.

Potom už Olinka začala špirálu osádzať. V najnižšej hladine sú mesačné jahody s pažítkou, postupne pribudli horec, na severnej strane spolu s ihličnanovou kôrou vresy, ďalej tymián, levandula aj materina dúška, ktorá nám vyrástla tesne za bránou. Škoda by ju bolo pošliapať, tak ju Olinka presadila sem.

Nakoniec na netkanú textíliu vytvorila okolo bylinkovej špirály suchý chodník z malých kamienkov. Dá sa chodiť aj po ňom, aj po veľkých kameňoch, aby človek nemusel stúpiť do substrátu.

Základným princípom špirály je výsadba rastlín tak, že čím sú v špirále vyššie, tým menej vody pre svoj rast potrebujú. Aj po daždi z vrchných vrstiev voda rýchlo odtečie dole. Práve tvar špirály umožňuje pomalé postupné umiestňovanie rastlín vyššie a vyššie s nižším nárokom na vodu. A tak aj v mieste, absolútne nevhodnom na pestovanie čohokoľvek, sme vytvorili plochu asi desať metrov štvorcových, ktorú nemusíme kosiť, ale ktorá obsahuje rôzne rastliny s rôznym nárokom na vlahu. A súčasne sa jedná o výrazný ozdobný prvok našej záhrady. Samozrejme s minimom starostlivosti v sebe kombinuje estetickú aj úžitkovú hodnotu. Množstvo kameňov za slnečného dňa do seba absorbuje veľa energie a aj po západe slnka uvoľňuje rastlinám teplo.