Ako malé dieťa som často dostal úlohu pri varení slivkového lekváru: dlhé hodiny ho pri sporáku miešať. Takáto predstava trávenia „mladosti“ sa mi vôbec nepáčila. Jednak už nie som malý chlapec, jednak mám aj iné na robotu. A tak Olinka prišla s nápadom.
Urobili sme si slivkový lekvár s minimom práce. Slivák je toho roku naozaj neúrekom na našich „starých“ pozemkoch a aj keď si svokrovci spolu s hruškami ich odviezli dosť na kompóty aj gombolce, stále ich je veľa a škoda ich všetky nechať na zemi. A tak jedného dňa poputovali do plastového vedierka a s ním do kuchyne „nového“ domu.
Po odkôstkovaní ich bolo necelých päť litrov. Spolu s pol kilom cukru ostali cez noc v hrnci a ráno poputovali na dva hlboké plechy do elektrickej rúry nášho kombinovaného sporáka, zmiešané s celkom pol deci octa. A potom sme už pri nastavených 230 °C čakali, kým zmes začne bublať.
Potom bola teplota znížená na asi 150 °C, teda tak aby to jemne bublinkovalo a každú pol hodinu bola zmes zľahka premiešaná a stierkou boli okraje zotreté, nech sa zbytočne nepripaľuje. Vyparovaním vody z plechu klesá hladina zmesi a hustne, takže po dve a pol hodinách všetko skončilo na jedinom plechu.
Stačilo celkom štyri a pol hodiny našej solárnej energie, aby bola zmes hustá a rozvarená, pravý slivkový lekvár. Výrazne sa zmenšil celkový objem na menej ako štvrtinu, ktorý skončil v cca štvordecových pohárikoch, ktoré sme neskôr ešte pre istotu sterilizovali v rúre na desať minút. Na hlboký plech sa položia zatvorené poháre tak, aby sa nedotýkali okrajov plechu ani seba navzájom, na dno sa naleje asi 2 cm vody a privedie sa k varu. Odporúčam nastaviť na rúre radšej vyššiu teplotu, než 100°C, aby to netrvalo večnosť. Totiž na zmenu vody 100°C teplej na paru rovnakej teploty treba násobne viac energie, ako na zohriatie rovnakého množstva vody o sto stupňov. Fyzika nepustí. A takto vzniknutá vodná para je nositeľom tepla v priestore rúry, nie CO2 ani metán, ako nám tiskajú do hlavy kaleráby. Para rovnomerne zohreje poháriky a teplo zastrilizuje.
A pre veľký úspech sme si celý postup ešte zopakovali. Opäť nabrali do vedierok slivky v sade, Olinka ich očistila a naložila a na druhý deň som využil slniečko a ďalšiu várku lekváru upiekol, tentoraz na hlbších plechoch, takže ho bolo o dva poháriky viac a trvalo to o hodinu dlhšie.
Nevadí, slnko svietilo, FVE vyrábala a ja som popri tom napísal ďalší príspevok na web, ako sa robí poctivý domáci slivkový lekvár. Dobre padne s kváskovým chlebom a maslom počas zimných dní.
